Je to drina, veľká a bolestivá lopota, a predsa sa na ňu tak zvláštne teším. Približne dvakrát za rok sa musí kosiť – lúka, ktorá sa postupne zvažuje na strmý svah. Je priamo na vrchole Sľubice, druhého najvyššieho vrchu pohoria Branisko. Aby sme mohli bezpečne odštartovať s našimi padákmi alebo rogalami, nemôže byť na nej tráva po kolená.
Dobre sa kosí, keď je pod mrakom, ale hlavne nesmie byť vhodné počasie na lietanie. Párkrát sa stalo, že predpoveď nevyšla a nebolo zlé počasie. Ešte nemám takú pevnú vôľu, aby som v takých chvíľach odolal a nevymenil popruh krovinorezu za popruhy svojej padákovej sedačky. Nuž a potom rýchlo fŕŕŕ do vzduchu.
Vsádzam radšej na istotu neletových meteorologických podmienok. A tak sa mi raz stalo, že veľké búrkové mraky postupne oťažievali, tmavli a rástli veľmi rýchle. Tie prvé väčšinou nie sú zlé. Trochu sa ponaparujú a zase sa rozpadnú.
Potom ide druhá generácia. Sú o trochu väčšie a tlmene v nich kde-tu zahrmí. Trochu sa vypršia a zmiznú. Ďalšia generácia mrakov po nich je už o dosť strašidelnejšia. Ešte som to chcel dokosiť, keď už som mal všetko náradie a kosačky vyvezené terénnym autom rovno na vrchole. Zostávalo pár metrov trávy po pás, ale to už zavládlo monumentálne šero.
Pod tmavými základňami mrakov sa tvorili chuchvalčeky hmly. Priam až cítite to napätie, a nie je to len vec psychiky. Elektrický náboj hromadiaci sa v mraku indukuje aj na zemi zvláštne úkazy. Raz v živote som už videl Eliášov plameň na prstoch ruky a počul som praskanie elektrických výbojov vo vlasoch. Netúžil by som si to zopakovať…
Hneď som zamieril k autu. Popratal náradie a vhupol do sedadla. Prvé veľké kvapky akurát začali robiť kráteriky do prachu na kapote motora. O chvíľu tam bol malý mesačný povrch. Monumentálne zahrmelo. Bol som akurát zaparkovaný na rovinke na vrchole kopca. Najhoršie možné miesto v búrke. Pre náhodného turistu vražedné, pre vodiča auta ničím výnimočné. Vo vnútri Faradayovej klietky auta mi blesk nemohol ublížiť. Pol metra od neho by ma však mohol pokojne zabiť. Premýšľal som nad tým zázrakom. Pár milimetrov hrubý plech s veľkými otvormi na okná, a predsa by ma ochránil. Určite by som sa zľakol aj by som bol asi dosť ohlušený, auto by možno tiež utrpelo nejaké škody. No v tej chvíli by pobyt vonku alebo dnu pri prípadnom blesku nekompromisne rozhodol medzi smrťou a životom. Mať pri silnej búrke poruke Faradayovu klietku alebo byť pod ochranou bleskozvodu môže byť naozaj osudové.
Tak som sa zasníval pri neúspešnom pokuse vyniesť Betlehemské svetlo aj tohto roku na Lomnický štít, keď som videl vo víchrici zmietané stromy a víriaci sa sneh. Ako dobre padne v takej chvíli byť niekde schovaný v teple a pozorovať to len cez okno… Zvlášť tohto roku má pre mňa Betlehem úplne inú symboliku, ako som ho zvykol vnímal v minulosti. Tá jaskynka alebo maštaľka, alebo domček, ktorý chráni jasličky s Matkou a svätým Jozefom, mi stále viac pripomína pocit z toho auta na Sľubici.
Lebo nad svetom, aký som poznal, sa zbehlo akosi priveľa mrakov. Prvýkrát v živote som bol miestami až vyľakaný z nedávnej pandémie. Kovid ako predvoj chorôb, ktoré doteraz zneli exoticky, ako je malária, denge, zika a čo ja viem, čo všetko ešte, zbúrali pocit zdravotného bezpečia. Ak aj človek robí všetko vo veci svojho zdravia podľa možnosti správne, nič už nezaručuje, že neochorie a nebude bojovať na respirátore o život; z plného zdravia. Do toho zdravotníctvo v rozklade, lebo peniaze už aj tu začínajú byť až na prvom mieste. Samozrejme, že nie na výplatnej páske tých, čo sú pri lôžkach pacientov. Búrkové mraky chorôb sa nám tu v rozsahu frontálnej búrky objavili.
Že Rusko je agresívna, barbarská a nemilosrdná krajina, som tušil, keď som čítal knihy o gulagoch a pozeral, ako dopadli krajiny po celom svete, ktoré sa s ním akokoľvek dobrovoľne či nasilu spriahli. Veď to bol údel aj krajiny mojej mladosti, viem, o čom tu píšem. Nie je to môj názor, je to moja osobná skúsenosť a skúsenosť aj mojej Cirkvi, ak by chcel niekto náhodou polemizovať.
Ale to s Ukrajinou som si napriek tomu naozaj nevedel predstaviť ani v najdesivejšom sne. Oni sú fakt schopní všetkého, skončil čas ilúzií o bratstve medzi národmi a svetovom mieri; myslím, že čosi také som nosil na červených transparentoch počas mnohých komunistických prvomájových manifestácií. Skrátka, na oblohe môjho – a nielen môjho – súčasného života sa objavil aj tento temný búrkový mrak, v ktorom už, žiaľ, reálne počuť hrmot motorov balistických a kadejakých iných rakiet. Ale najmä nepochopiteľnej nenávisti voči našej západnej civilizácii.
O pokojných púťach do Svätej zeme tiež môžeme už len snívať. Ďalší mrak, ktorý sa z ničoho nič vytvoril nad vypálenými kibucmi plnými mŕtvych a odvlečených. Nikdy neprestanem zdôrazňovať, že tam sa to začalo. No a následné krupobitie si už nevyberá a je tragické. A stále mám takú neodbytnú myšlienku, čo vlastne bráni tomu, aby sa tí unesení Izraelčania a Izraelčanky vrátili domov… Tamojšej vojne by to dosť zobralo vietor z plachiet. Zatiaľ ostáva ničivá búrka a blýska sa tam doteraz. Krupobitie zasahuje aj susedné krajiny…
Ani nehovorím o klimatických zmenách. Tiež o tom, ako nás technologický pokrok v okamžitom prístupe k informáciám úplne rozložil skoro vo všetkých vyspelých krajinách na nezmieriteľné tábory, schopné napadnúť oponentov aj fyzicky. Nechali sme sa rozdeliť a rýchlo sa učíme vzájomne nenávidieť. To je búrkový mrak aj bezprostredne nad našimi hlavami, v ktorom sa zbiera na poriadnu búrku. Dúfam, že sa tento mrak rozpadne, a nie vyprší. Lebo kvapky, čo by z neho vypadli, by boli určite kvapkami ľudských sĺz. Tie pršia na Ukrajine, v Izraeli a všelikde inde na svete.
Jasličky s Ježišom uprostred sú stále viac symbolom bezpečia. Pomôže nám asi len návrat do nich. Ku skutočnej viere v neho, preskupeniu životných priorít, aby on znova bol na prvom mieste v našom myslení, konaní či pozorovaní sveta. Aby materiálne starosti a túžby neudusili prirodzenú potrebu duše človeka po jeho hľadaní a zotrvávaní v jeho prítomnosti. Okolo neho je naozaj zóna, do ktorej výboje zla nepreniknú.
V dnešnom svete úlohou kresťana a kresťanky asi nie je na prvom mieste bojovať so zlom. Úlohou je zväčšovať rozlohu betlehemských jasieľ, aby pod ich strechou čím viacerí našli zmysel svojej existencie a boli uchránení od besov. Tých, ktorým je svet tam vonku stále nástojčivejšie a skoro až nepochopiteľne vystavený.
Myslím si, že tohtoročné Vianoce ústami Dieťaťa nám chcú nástojčivo povedať: „Nech sa páči, vstúpte! Teda ak to vo svojej slobode chcete.“ Lebo dá sa umrieť v púšti aj len pár krokov od oázy, keď človek neuverí, že je v nej dobrá voda. Alebo pár metrov od vchodu do domu s bleskozvodom počas augustovej búrky.
