V týchto dňoch si mnohí pripomíname Ježišov krst v Jordáne – sviatok, ktorý nás vedie k tomu, aby sme sa zamysleli nad krstom, posvätením nielen jordánskej vody, no i svojho vnútra a v neposlednom rade aj príbytkov.
Tradícia svätenia domov počas týchto dní nesie hlboký význam: túžime, aby svätená voda priniesla požehnanie do každej miestnosti, do celého nášho života. Ale aký význam má skutočne pustiť Boha do svojho príbytku, do svojho srdca?
Túto otázku nám pomáha pochopiť jednoduchý, ale veľmi poučný príbeh.
Bol raz jeden mladý muž, ktorý žil bujarým životom. Jedného dňa zaklopal na dvere jeho honosného domu cudzinec. Mal prebité ruky a nohy a prosil, aby ho pustil dnu. „Chcem prebývať u teba,“ povedal. No mladík, posadnutý vlastným pohodlím, ho odmietol. Na ďalší deň sa však cudzinec vrátil a znovu prosil. Tentokrát muž zmäkol. Umiestnil ho však len do najmenšej miestnosti vedľa skladiska metiel, aby mu príliš nenarušil jeho život.
Cudzinec mu za to sľúbil niečo vzácne: „Čokoľvek vstúpi do tvojho domu, ak mi dáš priestor, nespôsobí ti škodu.“ Mladý muž súhlasil a myslel si, že dosiahol výhodnú výmenu.
Nasledujúci deň však zaklopal na jeho dvere ďalší muž – distingvovaný, upravený, s tmavými očami. Ponúkol mu bohatstvo, úspech a všetky radosti sveta. Mladý muž, očarený jeho ponukami, ho pustil dnu. Sprístupnil mu všetko okrem jednej nenápadnej miestnosti vedľa skladiska metiel. Tento muž však priniesol do domu chaos, skazu a bolesť.
V zúfalstve išiel mladý muž za cudzincom s prebitými rukami a nohami. „Sľúbil si, že sa o mňa postaráš! Prečo si dovolil, aby sa toto stalo?“ Cudzinec mu však pokojne odpovedal: „Dal si mi len jednu miestnosť. Ostatné časti domu nepatrili mne.“
Tento príbeh je jednoduchý, ale nesie veľkú pravdu. Často sa stáva, že Ježišovi vyčleníme len malú časť svojho života. Povrchne ho pozveme, aby bol prítomný, ale všetky dôležité rozhodnutia, túžby či slabosti si nechávame vo svojej „tajnej komnate“. Skutočné požehnanie však prichádza, až keď mu odovzdáme všetko – celý svoj dom, celé svoje srdce.
Sviatok Zjavenia Pána a tradícia svätenia príbytkov nás pozývajú nielen k vonkajším gestám, ale k hlbokému vnútornému rozhodnutiu: dať Bohu prvé miesto vo všetkom. Nechať ho, aby nás viedol a chránil. Lebo len vtedy, keď mu otvoríme každý kút nášho života, môže skutočne priniesť pokoj, obnovu a radosť.
Tak sa v tieto dni zamyslime: Kam vo svojom srdci a v živote chceme pozvať Ježiša?
Do jednej malej miestnosti?
Do celého domu okrem nejakej tajnej komnaty, alebo mu otvoríme celý svoj dom?
