Pred dvoma rokmi som pracovala na vyžiadanej prednáške s názvom „Srdce ženy vo sviatosti zmierenia a duchovnom sprevádzaní“. Bola to veľká výzva, keďže na túto tému takmer neexistujú zdroje ani doma, ani v zahraničí. Postupne som zistila, že predpokladom pre uchopenie náročnej témy je správne porozumenie zásadnej otázke: „Kto je to žena?“
Ak odložíme nabok populárne knižky o ženách z „Venuše“ a mužoch z „Marsu“ i populárnu kresťanskú literatúru na túto tému, je pomerne náročné nájsť odbornú psychologickú literatúru, ktorá by rozoberala odlišnosti medzi mužom a ženou, ideálne na základe vedeckých poznatkov. Ozývajú sa tiež hlasy, že tradičné rozdiely medzi mužom a ženou sú stereotypmi a vznikajú prevažne na základe sociálnych očakávaní od jedného či druhého pohlavia. O nespochybniteľných odlišnostiach hovorí genetika a neurobiológia – veď každá bunka ženského tela dýcha ženskou identitou a týmto spôsobom sa utvára aj jej mozog. Skúsme sa spoločne zamyslieť, kto je to vlastne žena.
Žena je tajomstvo. Pre druhých (zvlášť pre mužov), ale aj pre seba samu. Ženské prežívanie je pomerne komplikované. Na biologickej úrovni je základom tejto zložitosti fungovanie mozgu. V časti mozgu, ktorá prepája dve hemisféry (corpus callosum), sa u ženy nachádza viac prepojení, dôsledkom čoho môže byť dôslednejšie premiešavanie emocionality s racionalitou, a teda častejšie konflikty medzi rozumom a srdcom. Ak sa k tomu pridá ženská cyklickosť, žena sa sama so sebou rozhodne nebude nudiť.
Žene je povolaná dávať život. A to nielen ten biologický. Telo ženy je stavané na materstvo a v reprodukčnom veku jej to telo pripomína každý mesiac. Okrem toho pri vnímanom ohrození okrem adrenalínu produkuje aj oxytocín, ktorý ju robí ešte jemnejšou a starostlivejšou, schopnou ochrániť slabších. Nie každej žene je umožnené stať sa matkou. Každá z nás je však povolaná dávať život a starať sa oň. Svet doslova hladuje po materinskej blízkosti a láske.
Žena je (pro)kreatívna. Tento potenciál sa dokonca zvyšuje v konkrétnych obdobiach ženského cyklu. Tak ako dokáže odovzdávať život, nachádza naplnenie v tvorení – umenia, nových myšlienok, projektov, domova… Každý deň prináša nové výzvy na rozdávanie života a jeho farieb tam, kde chýbajú.
Žena je povolaná ku kráse. Žena dokáže vnímať hodnotu v krásnom (či už je to príroda, umelecké dielo alebo oblečenie) a súčasne túži byť krásnou. Nemusí ísť o márnivosť. Správne kultivovaná túžba po krásne vedie k primeranej starostlivosti o zovňajšok, vďačnosti za dar ženstva a rozvíjaniu povolania prinášať krásu do tohto sveta.
Žena je citlivá. Ženský mozog disponuje rozvinutými oblasťami, ktoré zodpovedajú za schopnosť súcitiť a prejaviť empatiu. Tento dar je zároveň aj jej krížom. Vďaka nemu je zraniteľnejšou, rovnako sa však nechá zraniť i utrpením druhých, vďaka čomu im dokáže prejaviť súcit a blízkosť – aj keď to bolí.
Žena je silná. Príklady mnohých hrdinských žien sú toho živým dôkazom – aj keď sa zvyčajne nedostanú na titulky časopisov či sociálne siete. Napriek menšej fyzickej sile žena dokáže neúnavne pracovať pre dobro druhých, potlačiť vlastné potreby a rozdávať sa do krajnosti. Pri ochrane života či v boji za spravodlivosť a svoje hodnoty často preukazuje obrovskú odvahu a odhodlanie.
Žena je slabá. A tento atribút pritom nie je v rozpore s predošlým. Aj silná žena často cíti bolesť, cíti sa osamelá, nepochopená a jej srdce hladuje po láske. I keď vždy neplače navonok, jej srdce môže krvácať. Vie to elegantne zakryť. Aj preto žena potrebuje muža a mužský svet – aby mohla byť slabou. A to nielen vtedy, keď žije v manželstve.
Žena má v srdci neuhasiteľnú túžbu po láske. A vďaka nej neprestáva hľadať Toho, ktorý jediný ju môže naplniť v dokonalosti. Ježišovo: „Žena, prečo plačeš, koho hľadáš?“ je adresované všetkým Máriám Magdalénam.
Tieto riadky píšem na duchovnej obnove pre ľudí s traumou. Viem, že nadchádzajúce dni budú naplnené, zmysluplné a súčasne ťažké. Budem sa snažiť načúvať ľudskej bolesti a budem sa dotýkať rán – a bude to bolieť. Už teraz viem, že na konci budem vyčerpaná a precitlivená. Aj preto sa teším, že sem na Lukov Dvor zajtra príde milovaný manžel. Aby bol so mnou, vypočul ma, objal a povzbudil, keď budem strácať silu. Áno, pretože som psychologička a súčasne slabá žena.
Milé ženy, k nášmu sviatku vám prajem radosť z tajomstva, ktoré do náš vložil Boh, ochotu rozvíjať ho a odvahu plakať – aj vtedy, keď sa snažíme byť silné.
