Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam a uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť. Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život. (Lk 21,12-19)
Pred pár mesiacmi som dočítal knihu od Chaima Potoka Putovanie s podnadpisom Dejiny židovského národa. Syntéza a jednoduchosť sú ovocím autorovho literárneho talentu a celoživotného štúdia osudov vlastného národa; veľmi pestrých a veľmi bohatých na utrpenia, prenasledovania a skúšky.
Nedávno som v diele Biblický humanizmus ďalšieho židovského mysliteľa Martina Bubera čítal okrem mnohého iného odvážnu myšlienku na margo babylonského zajatia: že v konečnom dôsledku bolo prejavom Božej lásky k svojmu národu, lebo ho zmobilizovalo a zachránilo pred rozkladom. Napokon práve toto ťažké šieste storočie pred Kristom patrí k duchovne najkrajším časom veľkých prorokov.
Ak by Boh miloval izraelský národ falošnou láskou dnešných rodičov a doprial mu čo len jedno storočie blahobytu a prosperity, pravdepodobne by patril medzi zaniknuté národy. Netreba dodávať, že osudy židovského národa a osudy Kristovej Cirkvi sú si práve v znášaní prenasledovania asi najbližšie.
Ježiš prenasledovania predpovedá už vopred a dáva do nich učeníkom dôležité rady. Dôvodov majú viacero. Jedným z nich je ochrana pred vnútorným rozkladom.
Aj Cirkev ako duchovný organizmus má svoj imunitný systém. Prejavuje sa spovedným očisťovaním, formami bratského napomínania, ktoré – keď treba – zahŕňa aj disciplinárne postihy. Keď imunitný systém začne zlyhávať, Boh svojej Cirkvi posiela prenasledovanie, tlak zvonku.
V akejkoľvek mocenskej či intelektuálnej prevahe by nepriatelia boli, stále sa u nich strieda hrubá sila a démonická rafinovanosť, dnes umocnená technickými vymoženosťami. Avšak na Boha nikdy nemajú a aj v ich vzbure proti nemu sú len jeho nástrojom.
Čo z toho vyplýva pre súčasnosť? Že utíchol hrubý tlak, to neznamená, že ustal boj. Je ešte duchovnejší. A ešte viac v ňom platí, že len vytrvalosťou si môžeme a máme spasiť duše.
Prenasledovanie a ťažkosti majú najrozmanitejšie podoby. Obyčajne máme hrdinskú ochotu znášať tie, čo sa nás netýkajú. Spoločné majú dva aspekty. V prvoplánovom pohľade ničia Božie dielo, ktoré by sme i my najradšej rozvíjali. Pri hlbšom skúmaní sa aj cez ne uskutočňujú Božie zámery. Ťažkosti, či už zvonku, alebo zvnútra, sú výzvou vydať svedectvo. To zas si vyžaduje učiť sa dôvere, odovzdanosti, neabsolutizovaniu a vytrvalosti.
Netreba čakať novú totalitu. Aj bežný každodenný zápas dobra so zlom je veľkou výzvou pozerať sa naň hlbším pohľadom a vidieť v ňom toľké výzvy na skutočný duchovný rast a pestovanie osvedčených čností. Snažiť sa, keď sa človeku darí a námaha je korunovaná ovocím i uznaním, to je pomerne ľahké. Ale aj zradné – postupne je ohrozené to podstatné: správna motivácia.
Aby Pán zachránil motiváciu, často ohrozí apoštola i jeho apoštolské pôsobenie. A dokonca z troch strán: od neprajníkov v podobe výsmechu, prekážok, trápení; od vlastných (synagógy) nepochopením, ohováraním, „duchovnou likvidáciou“ (označujúc striedavo za „fanatika“ alebo „liberála“); a od seba samého znechutením, uhýbaním k tomu, čo prináša ľahší, rýchlejší, navonok úspešnejší efekt.
Pán radí čeliť tomuto všetkému jedným ťahom: že si to človek nevšíma, nestará sa a pokojne a vytrvalo si ide svojou cestou. Zdá sa to veľmi jednoduché a ľahké riešenie. Ale až kto sa oň pokúsi, zistí, aké je ťažké! Práve preto, že je účinné. A práve preto sa oň treba usilovať.
