IIstý pustovník vravel, že má vycvičených čertov. Keď sa ho pýtali, ako to myslí, odpovedal, že čerti sú stále v strehu, aby ho pokúšali. Ako sa vraví, čert nikdy nespí. Lenže aj čerti vedia, že Kristus dávno premohol smrť a zaplatil za naše hriechy, vedia, že ich boj je prehraný, že Ježiš je Kráľ. Ale v pokúšaní sú aj tak nezlomní, stoja o každú dušu. Keď sa však človek prežehná, keď urobí znak kríža, tak aj čerti musia pokľaknúť pred Božím majestátom. Tak pustovník vravel, že sa veľa prežehnáva a tak unavuje pokušiteľov, ktorí si musia vždy kľaknúť. Tak sa pokúša vybojovať svoje cnostné boje.
Iný svätý muž hádzal do domov čestných ľudí kamene a bozkával steny domov, kde sa páchali hriechy. Neskôr to vysvetlil tak, že domy čestných ľudí obklopujú démoni, ktorí chcú dobrých ľudí stiahnuť na svoju stranu. a domy, kde sa páchajú hriechy, sú obklopené anjelmi, ktorí sa modlia za tých, čo sú v zajatí hriechu.
Tieto príbehy sú príkladmi, sú metaforami, nemusíte ich brať doslovne, žiaden si nenárokuje na absolútnu pravdivosť. Slúžia na povzbudenie a tiež na to, aby sme si vedeli predstaviť a zhmotniť veci, ktoré sú abstraktné.
Jedným z takýchto fenoménov je aj fenomén nedeľného diablika. Písal som o ňom viackrát aj na iných miestach a zbieram o ňom informácie. Sú len strohé, kusé, nedokonalé. Objavuje sa viac vo vtipne ladených kázňach alebo anekdotách a glosách. Niekto ho zamieňa za lenivosť, niekto za únavu, niekto za otrávenosť.
O nedeľnom diablikovi či čertíkovi mi pred rokmi rozprával istý kňaz, ktorý pracoval s rodinami. Hovoril, že aj usporiadané rodiny majú v nedeľu a počas sviatkov krízu. Že sa do pekných vzťahov vkradne duch znechutenosti a začne robiť neplechu.
Nedeľného diablika sa už viacerí pokúsili zadefinovať. Zhodujú sa minimálne na troch základných veciach. Nedeľný čertík našepkáva, aby sme si pospali, lebo Boh pozná našu únavu aj túžbu po odpočinku, veď aj Boh na siedmy deň odpočíval. Ďalej nám v predstavách predostiera kostol, v ktorom nám bude nepohodlne. Bude nám zima, teplo, tesno, niekto bude pokašliavať, niekto bude mať spotenú dlaň, keď nám podá ruku… Ďalším z pokušení je pokušenie príjemnej „modlitby“ pri kávičke či v prírode, veď Boh je predsa všade, aj v kaviarni, aj v parku.
Ďalej sa pozorovatelia zhodujú, že tento čertík nie je silný, ale je veľmi prešibaný. Má zdanlivo malé ambície. Stačí mu, keď nás odtiahne od modlitby, omše či Eucharistie. Stačí, keď nedeľu prežijeme ako diváci rozprávok či politických debát alebo cyklisti či turisti. Po premárnenom dni prídu výčitky a nervozita, hádky a frustrácia. Vtedy si čertík mädlí ruky a slastne dupe kopýtkom.
Čo sa odporúča proti nedeľnému čertíkovi? Vďačnosť a modlitba, čo je v zásade to isté. Prežehnať sa, vstať s modlitbou, ďakovať za nový deň, dať almužnu, ísť do kostola, ak sa nedá, čítať Písmo.
