Mala tvár ikony – hovoria o nej Bulhari. Oľga Slivková, rodená Čarnogurská, zanechala čosi nenapodobiteľné v každom človeku, s ktorým sa stretla. Vnímavá, činorodá žena s hlbokou empatiou a rozprávačským talentom odovzdávala všetkým naokolo radosť zo života.
Nezabudnem, ako mi kedysi pred rokmi hovorila vtedajšia riaditeľka Bulharského kultúrneho inštitútu v Bratislave o tom, čo vnímali pri pohľade na pani Oľgu príslušníci bulharskej národnostnej menšiny žijúci u nás: „Má tvár ikony,“ povedala mi. A skutočne, potom som jej tvár začala vnímať rovnako – v symbióze s tým, ako táto vzácna žena žila. Osobitne obdivuhodná bola jej snaha pomáhať iným do posledného dychu života.
Zomrela 23. apríla tohto roku vo veku 87 rokov. Bola redaktorkou Československého rozhlasu v Bratislave, pôsobila v Hlavnej redakcii pre mládež a vzdelávanie, ako aj v Literárno-hudobnej redakcii. Pripravovala rozhlasové príspevky napríklad pre Klenotnicu ľudovej hudby, vysielanie pre základné školy, prispievala do relácie o vzťahu človeka k prírode, tvorila rozhlasové hry a fíčre. Bola spoluautorkou učebnice nemčiny pre základné školy, preloženej aj pre české školstvo.
Po roku 1989 pôsobila ako riaditeľka Jazykovej školy v Bratislave a spoluzakladala obnovenú Skautskú gildu, ale aj poľsko-slovenské a bulharsko-slovenské osvetové združenia. Stala sa predsedníčkou Medzinárodného domu tvorivosti učiteľov svätých Cyrila a Metoda. Zároveň sa zapájala do cezhraničnej spolupráce Zamaguria a Spiša s organizáciami krajín V4 a strednej Európy. Pomáhala pri obnovovaní kláštora kartuziánov. A bola aktívna v ekumenických modlitbách žien.
S manželom – významným režisérom a etnografom Martinom Slivkom zbierala betlehemské hry, ľudové piesne a propagovala folklór. Aj do manželstva a svojej rodiny vnášala čosi vzácne: mala dar upokojovať rozbúrené vody, nešetrila prívetivosťou a humorom. Na margo svojrázneho manžela uviedla: „Ja som od útlej mladosti vedela, že ak sa mi nejaký muž bude páčiť, musí byť čiernovlasý, čiernooký, temperamentný a nesmie byť zbabelý. A aj taký – čo sa zase ráta u Goralov –, že bude vzdorovať autoritám. No a to všetko Martin napĺňal vrchovato.“
Po jeho smrti žartovne hovorievala, že kým jej počas života zakazoval s novinármi a na verejnosti o ňom hovoriť, po jeho odchode tú príležitosť viackrát využila a podľa jej slov „pre Martina to musí byť očistcový trest, lebo po smrti tomu už nevie zabrániť“. S bázňou spomínala, ako k jeho smrteľnému lôžku prizvala kňaza dona Vladimíra Feketeho SDB a ako, ďakujúc za spoločne prežitý život v manželstve, Martin odchádzal k nebeskému Otcovi. „Keď môj muž vydýchol, jeho tvár vyžarovala čosi mimozemsky krásne,“ poznamenala.
Goralka i Vajnorčanka zároveň
Do Zamaguria, kde vyrástla, sa rada vracala. „Tento kraj dýcha nesmiernym pokojom,“ hovorievala. Akademická maliarka Iva Štrbová Jarošová, členka Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska, si spomína na pani Oľgu takto: „Stromy vždy rastú do neba. Ovocím obdarúvajú zem. Ušlo sa mi ovocia aj zo stromu pani Oľgy. Zvyčajne svieže, múdre, humorom šťavnaté poučenia bystrej pozorovateľky života. Vždy pohotovej pomáhať tam, kde bolo treba, prihovoriť sa za osud v ťažkostiach. Pani Oľga bola vzdelanou ženou, činnou vo sférach národných, kultúrnych, učiteľských, mediálnych i vedeckých. Mňa zaujali jej živé príbehy: obrazy minulosti z tradície Vajnôr, detstva prežitého u Goralov v Malej Frankovej, história pohnutých dejín Slovenského štátu, rodinné kontexty, svedectvo vypozorovaných zázrakov zo života jej príbuzného – kňaza Janka Čarnogurského, tvrdá výchova v Zamagurí a hojnosť duchovných povolaní. A tiež jej zanietenie pre skauting, keďže bola dlhoročná skautka, až do vysokého veku.
Mala výnimočný dar ženskej diplomacie. A ten vedela uplatniť aj v intelektuálnych dišputách so svojím výnimočným manželom, režisérom Martinom Slivkom. Neraz odbil ľudí, ktorí ju zháňali: ‚Dajte pokoj mojej žene, čo po nej zasa chcete?‘ Ona to vždy s láskou komentovala: ‚Ach, môj manžel Martin to nemyslí zle, on má len starosť o mňa.‘ Dobre si vybral jej muž, Martin! Vedela byť v pravde povzbudivá, vytrvalá a húževnatá. Pokorná a vďačná.
Spomínam si na prvú úlohu, ktorou ma poverila: bola to tvorba loga pre Spolok slovensko-bulharských učiteľov s motívom svätých Cyrila a Metoda. Jej syn Ondrej a nevesta Katarína boli na pražskej UMPRUM-ke moji spolužiaci, mohla som sa teda občas vo Vajnoroch zastaviť ako hosť. Aj preto vďačím pani Oľge za veľa, za priateľstvo aj za pomoc, aj za to, ako sa dá s entuziazmom a dobrou vierou žiť vo svete.“
Recept na každý deň
V ľuďoch, ktorí ju poznali, zostáva zafixovaná jej dobrota a jej čistá duša: aj v starobe vedela žasnúť nad životom, tešiť sa z neho a veselosť z nej svietila ako drahokam. V jednom z rozhovorov mi už pred niekoľkými rokmi pripomenula čosi, čo je aj v tejto dobe hodným zamyslenia a stáva sa to až priam nadčasovým posolstvom: spomínala, ako počas Vianoc v roku 1945, keď sa vojna a front prevalili aj do ich regiónu, ukrývali v dedinke Malá Franková utečencov vari v každej rodine.
„Magura pre mňa bola cenná v tom, že ľudia tam pomáhali v ťažkých časoch každému, kto to potreboval. A nepýtali sa, kto je akej národnosti či vierovyznania. Nemci unavení vojnou na motorkách prišli vtedy do našej dediny, počuli muziku z domu, kde sa konala svadba. Tancovali tam aj partizáni, ktorých sme prichýlili. Nikto nikoho neudal. Pomáhali sme ľudsky aj židom, aj Nemcom, aj partizánom.
V Malej Frakovej bol počas vojny ukrytý dokonca so svojou ženou aj poľský minister z predvojnovej vlády, ktorú po vojne už Rusi nepustili k moci. A tie Vianoce uprostred biedy boli krásne tým ľudským teplom. Dodnes si cením, že keď naokolo zúrila vojna, v našej zabudnutej dedinke vládlo ľudské teplo. Akoby ani nejestvovala vojnová zloba. Niekedy mám pocit, že sa znova blížime do ťažkých čias.
Kríza, o ktorej som si myslela, že stihne iba bohatých, stíha práve chudobných. Prajem ľuďom, aby našli cestu k sebe. A k núdznym. Aby sa nebáli. Veď ako to nedávno povedal biskup František Tondra na kázni, na radnici v Levoči je zobrazených sedem občianskych čností: na prvom mieste spravodlivosť, ale aj solidarita – concordia. Obnovme si ju. Pán Boh možno chce, aby sme sa lepšie zomkli, hoci v biednejších časoch, aby sme spolu žili v pokoji.“
Svedectvo o zamurovanej Panne Márii
Keďže jej príbuzným bol aj kňaz Ján Čarnogurský (1904 – 1938), vyrozprávala mi pani Oľga svojho času nevšedný príbeh s ním spojený. Už od detstva bol zbožným dieťaťom. Po skončení gymnázia nastúpil do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule, kde bol v tom čase diecéznym biskupom Ján Vojtaššák. Ten si všimol jeho nadanie a odporúčal ho na štúdium do Ríma. Za kňaza bol vysvätený v roku 1928. V Ríme získal aj doktorát z filozofie. Mimochodom, hovoril v ôsmich rečiach.
Ako kaplán začínal v Kežmarku, kde vyučoval náboženstvo, s mládežou nacvičoval aj divadlo. Keď zistil, že niektoré z detí nebolo v nedeľu v kostole, zaujímal sa prečo. A keďže väčšinou išlo o deti otcov, ktorí zárobok minuli v krčme, kňaz Ján po každej výplate vzal deti do obchodu a kúpil im šaty i obuv, ktoré im chýbali. Sám mal pritom iba jednu reverendu. Do filiálky farnosti v Mlynčekoch chodieval v lete peši a bosý. Mimoriadny vzťah mal k Panne Márii. Podľa spomienok pani Oľgy a jej príbuznej Kristíny Čarnogurskej často putoval vzdať úctu Božej Matke do Levoče na Mariánsku horu, ale i do Čenstochovej v Poľsku.
Panna Mária sa mu prihovorila práve počas jeho pôsobenia v Kežmarku zvláštnym spôsobom – cez sen. Počas neho videl v stene na malom chóre nad hlavným oltárom Pannu Máriu s Ježiškom na rukách v životnej veľkosti. Socha pripomínala prácu majstra Pavla z Levoče. O tomto sne zreferoval svojmu predstavenému kanonikovi Janečkovi. Pán kanonik sa najprv usmial a povedal: „Janko, stále myslíš na Pannu Máriu, a preto sa ti prisnila. Veď vlani sme tam maľovali a maliari by zbadali, že je tam dutý priestor. Nebudeme búrať stenu pre tvoj sen.“
Lenže rovnaký sen sa kňazovi o týždeň prisnil znovu. Keď sa s tým opäť zveril pánovi kanonikovi, ten ho odporučil na biskupa Vojtaššáka. Pán biskup mu radil ešte počkať. O tri dni však znova Panna Mária prosila, aby ju vyslobodil spoza múrov v stene. Pán biskup preto súhlasil, aby urobili zásah do steny chrámu.
A tak Ján Čarnogurský s dlátkom a sekerkou „odkryl“ tajomstvo za stenou: našiel tam prekrásnu sochu. Tú, čo sa mu prisnila! Má na tvári jemný úsmev. Ešte sa poďakoval Božej Matke i Ježiškovi, že si ho vybrali pre tento zámer. Keďže na druhý deň sa mala začať májová pobožnosť k Panne Márii, sochu ponechali na hlavnom oltári, ktorý kňaz Janko ozdobil kvetmi. Počas svojho života nechcel, aby sa rozširovalo, ako k soche farnosť prišla. Potvrdil to i biskup Vojtaššák.
Klerikov každoročne sám vodieval na púť do Levoče pešo z Kapituly. Zomrel v roku 1938 pri kaplnke neďaleko Levočskej hory na úpal. Mal iba 34 rokov a bolo to v desiate výročie jeho vysviacky. Naplnilo sa mu želanie zomrieť v blízkosti mariánskeho chrámu. Pochovaný je v strede cintorína v Malej Frankovej.
„Keď zomrel, mala som iba dva roky. Ale jeho fotografiu sme mali po celý život, kým rodičia žili, v izbe na stole. Mama sa k nemu každý deň vrúcne modlila, lebo náš život prebiehal v neustálom ohrození. Bola vojna, Povstanie, potom prišiel komunistický režim a otec bol tvrdo prenasledovaný, trikrát o vlások unikol smrti. To, že sme všetko prežili, mama pripisovala strýkovi Jankovi, svojmu švagrovi,“ spomínala mi pani Oľga.
Apropo, objavená Panna Mária je v Kežmarku dodnes. Ak zavítate do miestnej Baziliky minor Svätého kríža, neobíďte tento klenot – drevenú plastiku Madony v nadživotnej veľkosti. Pri príležitosti obradu jej korunovácie v auguste 2021, a to zreštaurovanou pôvodnou korunkou, vtedajší dekan farnosti (súčasný spišský biskup) František Trstenský uviedol: „V bazilike máme nádhernú gotickú sochu Madony s Dieťaťom, ktorá vznikla v kežmarskej dielni okolo roku 1500. K Madone sa vzťahuje legenda z 30. rokov minulého storočia. V tom čase bola ukrytá – zamurovaná v priestore nad sakristiou – a objavená bola, keď sa opakovane prisnil sen vtedajšiemu miestnemu kaplánovi Jánovi Čarnogurskému, v ktorom ho Panna Mária žiadala o vyslobodenie svojej sochy. Na základe sna našiel miesto úkrytu plastiky. O pár rokov zomrel v povesti svätosti ako špirituál Kňazského seminára v Spišskej Kapitule.“ Príčina, prečo bola zamurovaná, však dodnes nie je známa. Pani Oľga Slivková bola presvedčená, že Panna Mária sa takto chcela prinavrátiť medzi ľudí, aby im pomáhala.
Pani Oľga, živá encyklopédia, vždy pri sebe „nosila“ tisícky zážitkov a spomienok. Všetky mali svoju hĺbku a výpovednú hodnotu, lebo o pani Oľge platilo, že z plnosti jej srdca hovorili ústa. A každým stretnutím „budovala“ ľudí svojím slovom, aby im odovzdala čosi hodnotné…
