Istý novinár dostal úlohu napísať článok na tému lenivosť. Rozhodol sa preto navštíviť oblasť, ktorej obyvatelia boli známi svojou záhaľčivosťou. Ako prechádzal krajinou, zbadal človeka, ktorý sedel na nejakej stoličke a okopával pole. Novinár si povedal, že toto bude vhodný príklad lenivého človeka: Kto to kedy videl posediačky okopávať pole?!
Keď sa pohol ďalej, z iného uhla zrazu zbadal niečo, čo si predtým nevšimol: ten farmár nesedel na stoličke, ale na invalidnom vozíku. A keď zaostril zrak, zistil, že ten človek má amputované časti nôh. Zrazu sa z príkladu lenivosti človeka stal príklad veľkého odhodlania a húževnatosti – bolo len potrebné zmeniť uhol pohľadu a pozrieť sa lepšie.
Tento príklad demonštruje dôležitý jav: Na veci sa pozeráme z rôznych uhlov pohľadu. Maliar vníma svet vo farbách a pestrosti, sochár vo formách, hudobník si všíma zvuky, ekonóm ho možno vníma cez optiku čísel, financií či komodít, právnik cez zákony, lekár cez diagnózy či liečebné postupy.
Niekedy zvykneme hovorievať až o profesionálnej deformácii, napríklad keď IT špecialista a zároveň otec rodiny nevie, či má večer deti uložiť, alebo uložiť ako. Jednoducho sa na veci, osoby či udalosti pozeráme cez optiku toho, čím najviac žijeme. Stáročiami overená skúsenosť hovorí, že my nehľadíme na veci podľa toho, aké sú, ale skôr tak, akí sme my sami.
Žena sa pri návšteve umeleckej galérie rozhorčuje pred jedným exponátom: „Tomu vy hovoríte umelecké dielo?!“ Dostane odpoveď: „Nie pani, tomu hovoríme zrkadlo.“ Aj otcovia púšte sa zhodujú na tom, že čo nie je v nás, to nás nevyvedie z miery. Väčšinou nás na tých druhých vytáča to, čo sme sami v sebe celkom nevyriešili a nespracovali.
Dôležitým dôsledkom teda je, že na správny pohľad sa musíme správne pripraviť. Ak chceme vidieť veci či osoby také, aké naozaj sú – ergo pohľadom viery, ako ich myslel Boh –, je potrebné si vyčistiť zrak. A na to sú najlepšie „kvapky Svätého Ducha“ ktoré nám neustále dávkuje Božie slovo.
Často si totiž pri pohľade na evanjelium kladieme otázku: Ako je to možné? Jedna skupina ľudí Pána Ježiša prijala ako Mesiáša, iná zasa nie: Ako je možné, že len mudrci z východu videli pri narodení Ježiša Krista hviezdu a vysvetlili si ju správne? Ako je možné, že keď štyridsať dní po narodení prinášajú malého Ježiša do chrámu, spoznajú ho v dave ľudí iba starec Simeon a akási prorokyňa Anna? Ako je možné, že toto sa deje neustále?
Je to záležitosť duchovného zraku. Niekedy stačí urobiť len pár krokov a zmeniť uhol pohľadu. Chce to síce čas, námahu a dobrú vôľu. Ale výsledkom je blízkosť. Bližšie k Bohu totiž vždy znamená aj bližšie k ľuďom.
