Ježiš povedal svojim učeníkom: „Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili. (Mt 18,12-14)
V 15. kapitole Lukášovho evanjelia Ježiš hovorí farizejom tri podobenstvá: o stratenej a nájdenej ovci, o stratenej a nájdenej drachme a o stratenom a znovu nájdenom synovi. A vždy dodáva, že nebo vtedy oslavuje. Boh, ktorý všetko stvoril z lásky, lebo sám je Láska, „plače“, keď sa človek rozhoduje pre smrť. Veď On ho stvoril pre život, pre spoločenstvo so sebou, lebo On je prameňom šťastia pre človeka, On je Život…
Mohli by sme namietať, že Boh neplače. Ježiš však plakal nad mestom Jeruzalem: „… zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.“ (Lk 19,44) Ak sa Boh raduje a oslavuje, prečo by neplakal, keď stráca milovanú osobu?
Vždy keď sa zatúlam či stratím, znamená to, že si stačím sám. Boh mi nechýba!?! Večný klamár mi nahovára, že môžem všetko, že sám som boh… Len vždy, keď tomu uverím, zbadám, že som nahý… A tu mám dve možnosti: spomenúť si na Otcovu dobrotu, štedrosť a lásku („Vstúpil teda do seba a povedal si: ‚Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu.‘“ (Lk 15,17)), alebo obviňovať Boha, prečo ma stvoril takého slabého, a neveriť v jeho milosrdenstvo.
Tento dar rozlišovania dobra a zla nám dáva Duch Svätý. Dokonca mi ukazuje aj pravdu o mne, ale s láskou ma dvíha: „No vstávaj, neľutuj sa! Som rád, že si spoznal pravdu o sebe, aspoň nebudeš posudzovať druhých, ktorých tiež milujem napriek tomu, že sú, akí sú.“
Niektorí majú problém vnímať Božiu logiku či pedagogiku. Ale nebo oslavuje, keď robím pokánie, t. j. keď sa odvraciam od hriechu, ktorý ma zabíja, a znovu uverím Bohu, ktorý za mňa zomrel, ale vstal z mŕtvych a vracia život i mne.
Ďakujem ti, Pane, že si nám zjavil Otcovu lásku.
