Rímskokatolícky kňaz Jaroslav Jaššo z Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul prežil roky na misiách. Pôsobil v Hondurase, na Ukrajine, bol predstaveným rehole na Slovensku. Jeho ostatným pôsobiskom bol exotický Madagaskar. Prednedávnom ho vedenie rehole povolalo do Ríma a poverilo, aby sa zhostil úlohy almužníka. My sme sa s ním stretli počas jeho ostatnej návštevy Slovenska.
Kedysi bol pojem „almužník“ rozšírený, dokonca v Bratislave v Dóme máme cenné relikvie sv. Jána Almužníka. Čo je to vlastne za funkciu?
Na prvý pohľad to znie veľmi dobre, ak sa povie, že je niekto almužníkom. V skutočnosti, rád to tak ľuďom podávam, som takým žobráčikom Božím. Chodím z krajiny do krajiny, z farnosti do farnosti a pýtam peniaze.
Počkať, takže almužník nie je ten, čo peniaze rozdáva?
Kiež by to tak bolo, ale pravda je iná. Zháňam prostriedky na fungovanie rôznych projektov, do ktorých je naša rehoľa zapojená.
Niečo ako crowdfunder?
To slovo je dnes populárne, človek sa s ním stretáva pri mimovládkach, no ja by som predsa len zostal pri tom pojme almužník. Má to hlbšiu tradíciu a znie to dôveryhodnejšie, teda aspoň v istých kruhoch.
Podarilo sa vám už niečo vyzbierať?
Touto službou som poverený pomerne krátko. Áno, niečo sa podarilo, ale skôr ešte mapujem terén. Doba nie je jednoduchá. Ľudia sú ochotní podporiť dobrú vec, no často majú sami veľmi málo. Predstavený mi hovorí, aby som sa nebál, aby som sa nenechal odradiť. Treba klopať. Niekde sa otvorí nebo a začnú sa diať zázraky.
V tom, samozrejme, držíme palce. Ak to nie je tajomstvo, o aké sumy ide?
Nebudem to špecifikovať do detailov, ale sú to pomerne vysoké sumy. Ide o to, že máme misie v niekoľkých afrických krajinách – v Nigérii, v Tanzánii, v Mozambiku – a Boh dal, že je tam veľa kňazských povolaní.
Formácia kňazov je tam náročná, prísna, musíme podrobne skúmať, aké motivácie majú títo mladí chlapci, ktorí chcú byť kňazmi. Lebo byť kňazom tam znamená aj istý spoločenský status a štandard, isté zabezpečenie, pre niekoho to môže byť únik z chudoby, cesta k vzdelaniu či cesta k odchodu do zahraničia. Vieme to pomerne dobre selektovať, no aj tak sú tie čísla adeptov kňazstva vysoké.
To sú zaujímavé postrehy. Človeku sa až nechce veriť, že niekde je toľko povolaní, kým v Európe semináre zívajú prázdnotou.
Presne tak to je. A našou úlohou je podchytiť tých skutočne povolaných, aby sme nepremárnili príležitosť. Zháňam napríklad financie pre výstavbu seminára v Nigérii.
Mohli by sme tam vyformovať 500 kňazov. Viete, čo znamená 500 kňazov pre krajinu? To je obroda krajiny, obroda medziľudských vzťahov, obroda rodín a spoločnosti.
Nebola by cesta pozvať tých ľudí študovať do Európy?
Áno, zaznievajú aj takéto hlasy, lenže Európa má rôzne nástrahy. Nástrahy bohatstva alebo klamu bohatstva starého kontinentu. Ide o to, aby tí ľudia z krajiny neodišli, ale aby tam zostali a stali sa duchovnými lídrami a pozdvihli krajinu. Potenciál vidím v postgraduálnom štúdiu, no požiadavka a potreba je, aby adepti kňazstva študovali doma.
Toto je najveľkolepejší plán. No máme aj také menšie plány. Napríklad pre bohoslovcov v Tanzánii kúpiť starší malý autobus. Logistika je tu veľmi náročná, toto by veľmi pomohlo.
Mal som niekoľko omší a stretnutí v Poľsku a ľudí to zaujímalo. Ak Boh dá, čo-to sa môže podariť.
Stretol som aj ochotných ľudí na Slovensku, ktorí ma zoznámili s inými ľuďmi v Čechách, ktorí by vedeli ten seminár postaviť rýchlo a za dobré peniaze. My ako ľudia teda urobme maximum a to ostatné nech doplní Boh. Viete, ako je napísané: Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.
Ak túto misiu almužníka porovnáte so životom „klasického“ misionára, čo tam vidíte?
Misie, na ktorých som bol, boli špecifické a každá bola iná. Charkov, to bola úplne iná služba ako desaťročie v Hondurase. Iné potreby, iná mentalita, iné podnebie. No a aj iné choroby. Čím exotickejšia krajina, tým väčšie nástrahy. Miesta, kde som pôsobil, neboli mojou voľbou, vždy som to vložil do Božích rúk a azda som bol tam, kde som mal byť.
A čo Madagaskar? To je pomerne čerstvá záležitosť. Disneyovka priblížila Madagaskar svetu v príjemnom svetle. Aj turisti toto miesto vyhľadávajú. Bola to taká romantika?
Romantika? Madagaskar, to bol ťažký oriešok. Tam bola taká chudoba, s akou sa stretnete málokde na svete. Sú tam misionári a pomerne dobre fungujú, no tá chudoba a nedostatok je na každom kroku. Raz sa ma ktosi v rozhovore opýtal, aké darčeky si moji farníci dajú na Vianoce. Darčeky? Tam o darčekoch nikto ani nesníva. Tí ľudia sú radi, ak sa dostanú k pitnej vode, ktoré je vzdialená niekoľko kilometrov. Je tam veľmi cítiť aj otepľovanie. Kým u nás jeden-dva stupne nič závažné nespôsobia, na Madagaskare a v iných krajinách vyschnú celé oblasti. Studne vyschýnajú. Kedysi ste navŕtali vodu v tridsaťmetrovej hĺbke. Dnes musíte vŕtať do osemdesiatmetrovej hĺbky.
Tak to je trocha iná realita, než aká sa prezentuje „boháčom“ zo Západu.
To, čo opisujem, bežný turista neuvidí. Inak aj misia sa tu rodila veľmi ťažko. My ako vincentíni sme tam už od prvej polovice 17. storočia. Tam to bolo divoké. Od toho, ako nás prijímali miestni, v kombinácii s pirátmi, ktorí číhali na mori, a poveternostnými podmienkami to bola veľmi ťažká misia.
Na záver, ak by ste mali nejaké povzbudivé slovo či odkaz, tak nech sa páči.
Ako som to spomínal s náročnosťou misie na Madagaskare, ani v iných krajinách to nebolo jednoduché. Zdalo sa, že celé dekády neprichádza žiadna odozva, nebolo vidno žiadne pozitívne výsledky. A dnes zbieram peniaze na seminár pre 500 bohoslovcov! Veď to je zázrak. To je neklamný znak, že naša námaha nikdy nevyjde nazmar. Že všetko dobré, čo urobíme, a každá naša obeta má zmysel.
