Asi každého človeka fascinuje, keď sa prírodné sily vychýlia zo svojich bežných hraníc. Búrky v horách, extrémne silný vietor na hrebeňoch, zimné fujavice s veľkými závejmi. Zvlášť tie záveje som už poriadnych pár rokov nevidel.
Počas svojho pôsobenie vo farnosti Važec som si však fujavíc užil do sýtosti. Je to drsný kraj. Farský kostol je v nadmorskej výške skoro 800 metrov. Aj preto sú nezabudnuteľné spomienky na niektoré zimné sväté omše. Cez záveje som sa prebojovával do kostola, vietor hnal pichľavé vločky rovnobežne so zemou. Ak by ste boli sto metrov od dediny, do rána zamrznete.
Domy vrátane mojej fary boli bublinky teplého vzduchu vo vražednom vesmíre. V metelici uháňajúcich zvírených snehových závojov sa zdalo, že sa niekam náhlia. Starobylý kostol s drobnou vežou bol ako plachetnica, ktorá za škripotu a búchania plechov strechy, za kvílenia meluzíny predierajúcej sa okolo sŕdc jej zvonov rozvážne viezla zopár starších žien od: „Pán s vami!“ po: „Choďte v mene Božom!“
Kým som prišiel do kostola, mal som reverendu spredu ako pápež, celú bielu. Pán kostolník ma nežnodrsne omietol svojou čiapkou. Tety zababušené vo svojich čiernych vlniakoch žensky krásne naučeným pohybom striasli všetku tú chumelicu ešte v babinci a znovuzrodené sadli na svoje dedičné miesta v laviciach. Tu cestovali už ich babky i prababky. Vŕzgajúce a trochu červotočivé drevo pod ich kolenami bolo nasiaknuté modlitbami za zdravie pre deti a za zranené city všakovakých vzťahov. A za surových mužov.
Na jeden poldecák pálenky pripadali dva kalíšky rýdzich sĺz ubolenej lásky. Obáv, biedy i bolesti. Ale aj nádeje, že ich dcéry hádam krajší život mať budú… Aj preto bolo v tom kostolíku z polovice 13. storočia pod starostlivým pohľadom gotickej Madony tak útulne. Stredoveké klenby svätyne už stáročia chránili pútnikov pri ich ceste od krstiteľnice po máry.
Aké to muselo byť pre veriacich tejto farnosti, keď sa po celé stáročia predierali na polnočnú počasím, ktorého vietor, mráz a sneh by ich do pár hodín tam vonku zabili. A potom vstúpili do svetla mihotavých sviec, tepla vzájomnej súdržnosti a evanjeliovej lásky. A keď Janko Silan či iný z kňazov – ak sa vydaril – pozdvihoval slovom ich srdcia k radostnej nádeji. Neprikladal k ich krížom a trápeniam hrubé slovo…
Neviem, či sa také časy ešte vrátia. Či kostoly ešte budú pre ľudí oázou pokoja, lásky, prijatia a vzájomnej súdržnosti; priestorom, kde sa ich srdcia v osobnom stretnutí s Bohom v zázraku Trojjedinosti zotavia a posilnia. Možno to bude vtedy, keď ten nečas panujúci vo výrokoch verejne činných osôb, tie ich nenávistné a zlostné výrazy tváre, až obludná arogancia, pohŕdanie kresťanskými hodnotami – a zároveň ich surové znásilňovanie – dosiahnu poslednú kvapku v kalichu akceptovateľného.
Keď britké a kruté slová napísané ich nohsledmi skoro pod každým pozitívnejším príspevkom na sociálnej sieti vyženú ľudí hľadať mier, pokoj, láskavosť či zhovievavosť. Do priestorov, kde wifi určite nenájdete, za hrubé starobylé či elegantné moderné steny posvätných miest. Tam, kde sú kľúčové Eucharistia a Slovo a ešte zopár sviatostí k tomu. Ale najmä Božia blízkosť v srdciach tých, čo ju tam idú hľadať.
Je teraz veľa rozruchu okolo horských chát. Nás Tatrancov to zasahuje. Vieme, že horské chaty sú vo víchriciach a búrkach podobné važeckému kostolíku. Bublinka, kde sa hrá na gitare a spieva a meter od jej vonkajšej steny je vražedné počasie, ktoré zblúdeného turistu tichúčko do rána zabije. Chaty nie sú len na uspokojenie smädu davu posúvajúceho sa smerom k vrcholu. A už vôbec nie na to, aby generovali zisk vlastníkom. Majú aj tajuplnú úlohu byť oázou v púšti; pustatine, ktorá vie niekedy nemilosrdne zabíjať.
Tak si len myslím, že by táto úloha mohla našim kostolom a horským chatám ostať. A najmä nech si to uvedomí čím viac pútnikov na duchovných alebo kamenných cestách tohto krásneho kúta sveta.
