Páter Ľudovít Mzyk SVD, ktorý má v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi svoje miesto 23. februára, sa narodil v Chorzówe Starej ako piaty z deviatich súrodencov 22. apríla 1905. Jeho otec Ľudovít bol majstrom v bani „Prezident“ v Chorzówe. Matka Františka pochádzala z Bytkowa pri Katoviciach.
Rodina bola úprimne veriaca. Ľudovít od mladosti miništroval a zaujímal sa o témy náboženstva a Cirkvi. Počas ľudových misií vo farnosti, ktoré viedol verbistický misionár z Nysy, zacítil pozvanie k misionárskemu povolaniu. Zdôveril sa s tým rodičom, ale oni sa vyjadrili kriticky. Podporili ho však ďalší príbuzní a potom, už spolu s rodičmi, snažili sa chlapca umiestniť v nižšom misijnom seminári verbistov v Dome Svätého kríža v Nyse.
Do Nysy prišiel 13. septembra 1918 a tam v roku 1926 zmaturoval. Počas prázdnin pracoval spolu s bratom v bani, aby po otcovej smrti pomohol matke. Zapísal sa do spolku „Kvikborn“, ktorého členovia sa dobrovoľne zaviazali nepiť alkohol a nefajčiť. Do konca života zostal tomuto sľubu verný. Po krátkych prázdninách odišiel z Nysy do mesta Sankt Augustin v Nemecku, aby si tam vykonal noviciát a pripravil sa na zloženie rehoľných sľubov, k čomu došlo v roku 1928.
Ku koncu štúdia v roku 1926 sa podľa príkladu pátra Ľudovíta Grignona de Montfort zasvätil Panne Márii a doklad o tom podpísal vlastnou krvou. Po absolvovaní filozofických štúdií ho predstavení poslali na teologické štúdiá do Ríma, vidiac jeho nadanie a ďalšie dobré stránky jeho povahy. Tam bol aj vysvätený za kňaza počas v Nedeľu Krista Kráľa 30. októbra 1932. Postgraduálne štúdiá na Gregoriánskej univerzite ukončil 5. februára 1935 obhajobou doktorskej práce z teológie.
Do leta 1935 potom pôsobil v Misijnom dome svätého Gabriela v rakúskom meste Maria Enzendorf, aby sa priúčal, ako viesť noviciát. Potom odišiel do Chludowa pri Poznani, kde verbisti v paláci, ktorý získali od majiteľa miestneho panstva Romana Dmowského, niekdajšieho vplyvného politika, otvárali svoj prvý noviciát v Poľsku. Páter Ľudovít sa stal novicmajstrom, osvojujúc si súčasne poľský literárny jazyk. Mienky novicov o ňom boli a sú jednoznačné: mali sme svätého magistra. Nedostatky praxe sa snažil dopĺňať neobyčajnou pokorou, úslužnosťou a pracovitosťou.
Do izby pátra magistra vchádzali novici bez strachu, avšak s akousi veľkou úctou. Pozýval vstúpiť jeho lahodný hlas: „Ave!“ – to nebolo len obyčajné pozvanie do vnútra, ale spolu s vchádzajúcim pozýval aj Pannu Máriu.
Po vypuknutí vojny vyprevádzal skoro všetkých domácich, ktorí museli evakuovať na východ Poľska. On sám neopustil kláštorný dom. Niekoľkokrát vítal vracajúcich sa a jeho postoj pôsobil na obyvateľov domu optimisticky.
V bezprostrednom stretnutí s nemeckým vojskom a gestapom prehral. Nevedel, že rozprávajúc sa s vojakom, rozpráva sa súčasne s gestapákom. Stačila neopatrná poznámka, že chce radšej vyjednávať s vojakom, lebo viac verí vojakom ako gestapu, a o jeho osude bolo rozhodnuté. Využili to ako zámienku, aby ho 25. januára 1940 zatkli.
Po jeho zaistení sa nedalo vôbec zistiť, čo sa s ním deje. Jeho rodinu bývajúcu v Sliezsku Nemci ubezpečovali, že otca Ľudovíta čoskoro prepustia. Jeho brat Viliam píše: „Nepomohli žiadne intervencie ani zo strany Cirkvi a ani jeho najbližších. Dvakrát im ktosi priniesol bielizeň. Bola zakrvavená, našli v nej ukrytý lístok s odkazom: ‚Ešte žijem, ak môžete, pomôžte.‘ Krv ho sprevádzala odo dňa uväznenia. V Dome žoldniera (Dome vojaka), vtedajšom sídlo gestapa, zvliekli z neho reverendu a strašne ho zbili. Bola zima a on zostal iba v roztrhanej košeli a nohaviciach. Jeden spoluväzeň si spomína, že keď ho doviedli do cely v pevnosti Fort VII v Poznani, jeden z väzňov mu daroval krátky kabátik (ostal po popravenom väzňovi).“
Všetky správy o mučeníckej smrti pátra Mzyka sú od očitých svedkov z Fortu VII, kde bol spolu s ním kňaz Silvester Marciniak a kňaz František Olejniczak. Ten prvý píše: „Pátra Mzyka som stretol vo Forte VII v cele č. 60 v Poznani 1. februára 1940. Spolu s ním tam bolo ešte 28 väzňov, najmä študentov. Všetci mali veľký hlad… Do cely sa často či vo dne, či v noci vrútili strážcovia a bez príčiny bili väzňov… Páter Mzyk plnil všetky rozkazy veľmi dôsledne, varoval pred všetkým, čím by sa dalo ‚na seba upozorniť‘ a sa stále, ako sa to dalo pozorovať, modlil…
26. február bol posledným dňom pátra Mzyka. (…) Postavili sme sa v pančuchách a v šatách (tak sme spali) na hlavnej chodbe. Poddôstojník Dibus zadržal kňaza Galka, pátra Mzyka a mňa, ostatným dovolil odísť… rozkázali nám utekať vedľajšou chodbou. Keď sme bežali okolo seba, páter Mzyk ma poprosil o rozhrešenie. Dobehnúc na koniec chodby, kňaz Galko a ja sme sa zastavili pred schodmi, ktoré viedli na vyššie poschodie. Páter Mzyk začal stúpať po schodoch. Vtom sa za nami ozval krik strážnikov, rozkázali nám zostať na mieste. Pátra Mzyka stiahli zo schodov a začali ho biť ‚za to, že chcel zutekať‘. (…)
Pátra Mzyka a kňaza Galka bili dlho, hoci ťažko povedať, či to trvalo 15 minút, či pol hodiny. Medzitým som sa našiel na hlavnej chodbe pri našej cele, teda blízko vonkajšej východnej brány. Do tejto brány voviedol Dibus pátra Mzyka. Keď prechádzali okolo mňa, musel som sa obrátiť, a tak som nemohol vidieť, ako vyzeral. Dibus mu rozkázal postaviť sa k bráne a sám cúvol k poddôstojníkovi, ktorý sa práve rozprával so mnou. Požičal si od neho náboje, potom sa priblížil k pátrovi Mzykovi a zozadu mu strelil do hlavy. Keď už padol, strelil po druhý raz… Kňazovi Galkovi a mne dovolil odísť do cely… O nejakú polhodinu sme počuli, ako odnášali mŕtvolu pátra Mzyka. Po smrti pátra Mzyka sme mali niekoľko dní v cele pokoj. Jeden z väzňov, ktorý upratoval na veliteľstve, nám hovoril, že tam videl list ministra spravodlivosti, v ktorom sa zakazovalo biť duchovných.“
Pátra Ľudovíta Mzyka blahorečil jeho krajan pápež Ján Pavol II. vo Varšave 13. júna 1999 ako jedného zo 108 poľských mučeníkov druhej svetovej vojny.
