„Oheň. Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba. Nie Boh učencov a filozofov.“ Skúsenosť počas jednej novembrovej noci roku 1654 priviedla Pascala, aby si túto vetu napísal na lístok a odvtedy ju neustále nosil na podšívke svojho saka.
Matematik a fyzik Pascal dospel k poznaniu, že Boh ako „večná geometria vesmíru“ ňou môže byť práve preto, lebo je stvoriteľskou láskou. Nie je len čistým myslením, ale Bytím vo vzťahu. Osvietil ho starozákonný príbeh o horiacom kríku, kde sa Boh zjavuje Mojžišovi v podobe ohňa, z ktorého vstupuje do dejín človeka najsvätejšie meno Boha: Som, ktorý som tu pre vás.
Na rozdiel od Boha filozofov je Boh Biblie živým Bohom dejín viery živých ľudí. Dokazuje, že je živý tým, že vstupuje do vzťahov so svojím stvorením, zachraňuje nás z núdze, ponúka sa ako životný partner a ponúka nám účasť na plnosti svojho života.
Boh teda nie je sterilným, nedejinným Bohom filozofov, ale vstupuje do dejín. Teológovia hovoria, že Boh je „imanentný“, že patrí do tohto sveta, je „zapojený“ do jeho procesov a „zostáva“ v tomto svete (in-manere).
Súčasne je však Boh úplne iný ako jeho stvorenie, presahuje ho.
Hoci vstupuje ako živý Boh do chodu sveta a osudov ľudí, stále čelí stvoreniu ako úplne inému. Máme tu ten známy paradox kresťanstva: Boh je absolútne blízky a zároveň absolútne vzdialený. Stojí nad časom, a predsa pracuje v čase. Nie je viazaný na žiadny priestor, a napriek tomu sa dáva zakúsiť na osobitných miestach zvláštnym spôsobom.
Už rabíni neskorého judaizmu sa snažili preniknúť do tejto skúsenosti viery Izraela. Veľakrát sa presvedčili, že Boh je ten absolútne svätý, svetu a človeku neprístupný, a predsa je ako Záchranca veľmi blízko svojmu ľudu. Ako prekonať napätie medzi odlúčenosťou a blízkosťou Boha?
Tak vytvorili učenie šekina, ktoré spája Božiu prítomnosť a transcendentnosť. Jahveho zvláštnosťou je, že je nadprirodzený, duchovný, nezávislý a všemohúci a nie je viazaný na žiadne konkrétne miesto. A predsa sa v istom zmysle jeho prítomnosť nachádza nad cherubínmi v Stane a neskôr v Chráme. V skutočnosti je Jahve tam, kde je jeho ľud.
Filozoficky ladený teológ by sa pokúsil ohúriť tvrdením, že Boh svojou nedeliteľnou jednotou ruší každú polaritu.
Čo však obyčajný kresťan?
Možno pomôže obraz milovanej osoby, ktorá stojí oproti mne. Je mi taká známa, že sa dokonca stala súčasťou môjho vlastného života, doslova „lepšou polovicou“ mňa samého. Najmenšia zmena mimiky vám dáva jasne najavo, čo sa vo vami milovanej osobe deje. Dokonca dokážete predvídať jej reakcie s veľkou presnosťou. Viete, aká bude rekcia, ak urobíte to alebo ono.
Napriek tomu zostáva aj tá najbližšia a najznámejšia osoba neprekonateľným tajomstvom, ku ktorému neprenikne ani ten najviac milujúci a najintímnejší partner. Naopak, čím viac sa ten druhý pred nami odhaľuje, čím viac sa prejavuje, čím je vzťah medzi nami živší, tým väčším tajomstvom sa pre nás ten druhý stáva. Práve to robí lásku takou fascinujúcou: Nikdy nemôžeme toho druhého vlastniť, a predsa sme s ním stále v bližšom, dôvernejšom a dokonalejšom vzťahu lásky. Zdravý vzťah zachováva osobnostnú inakosť toho druhého.
To môžeme povedať aj o Bohu. Jeho tajomná skrytosť v najvnútornejšom Božskom Bytí, ktoré „prebýva v neprístupnom svetle“ (1 Tim 6,16), a jeho úplné bytie vo vzťahu sa navzájom dopĺňajú ako dve strany tej istej mince. Len toto dopĺňanie sa môže zachovať tajomstvo živého Boha, ktorý vstupuje do vzťahu. Ak by existovalo len neprístupné vnútro, potom by neexistovalo vôbec žiadne stvorenie; trojjediný Boh by bol uzavretý do seba.
Ak by však Boh bol iba vzťahom bez toho, aby mal východiskový a referenčný bod v nedostupnom božskom JA, potom by slovo „Boh“ bolo len názov pre „vzťah“. Pojem „Boh“ by nebol nič iné než viac-menej zbožná projekcia našej reality vzťahov. A to sme už na dobrej ceste k praktickému ateizmu.
Boh je teda celkom blízky a zároveň úplne vzdialený. Pre mňa z toho plynie ešte jedno praktické memento pre každodenný život. My kresťania sa občas pohybujeme v tesnej Božej blízkosti. Chodíme do kostolov, k sviatostiam a myslíme si, že sme Bohu celkom blízko. Evanjeliá nám však zjavujú Boha, Ježiša Krista, ktorý pranieroval sebaistú nadradenosť farizejov, saducejov či znalcov zákona. A naopak. Tí, ktorí stáli celkom vzadu, ktorí sa štverali na plané figovníky a kričali na Ježiša zďaleka, alebo sa v tlačenici tajne dotýkali jeho odevu, práve tí zažívali uzdravujúcu Božiu blízkosť.
Oheň. Boh Abraháma, Izáka, Jakuba, Pascala… Oheň Svätého Ducha v nás zapaľuje Božiu blízkosť a dovoľuje, aby sa v rade prívlastkov Boha objavilo aj moje meno.
