Milovaní, od Boha dostaneme všetko, o čo len budeme prosiť, lebo zachovávame jeho prikázania a robíme, čo sa jemu páči. A toto je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal. Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom. A že v nás ostáva, poznáme z Ducha, ktorého nám dal. (1 Jn 3,22-24)
Poznám ľudí, ktorých ľudová zbožnosť nemá hranice. Vymodlievajú sa všetky možné modlitby, ktoré kedy boli vnuknuté rôznym svätým, ale nie som si istý, či aj veria, že budú vyslyšaní. A pritom rodinné vzťahy majú úplne rozbité. Dnešné čítanie z Jánovho listu nám ukazuje, že keď miluješ bratov a sestry, veríš v Boha – alebo skôr dôveruješ Bohu –, môžeš prosiť, o čo chceš.
Mohli by sme takto skúšať Boha, či nás vyslyší. Asi nejde o to, aby Pán Boh vyslyšal každú moju prosbu. Veď by som mu potom mohol vytýkať, že mi splnil aj hlúposti alebo veci, ktoré nie sú pre môj život dobré. Bože, ty si múdrejší, mal si vedieť, že si pýtam hlúposť, že to nebude pre mňa dobré.
Boh nie je Džin z Aladinovej lampy. Boh je niekto, kto miluje mňa aj teba a chce, aby sme sa milovali navzájom. Ak mu teda dôverujem a vidím, že môj brat je chorý alebo má nejaký problém, môžem s dôverou prosiť Pána Boha, aby ho uzdravil či pomohol mu. Ostatné je na Bohu. On uzdravuje, on mení naše srdcia a pomáha vo všetkom, o čo ho s láskou prosíme. Napríklad uvedomiť si, že ak mi nefunguje vzťah, musím začať od seba, a nie čakať, že ten druhý sa zmení.
Samozrejme, na ľudovej zbožnosti nie je nič zlé. Veď nám pomáha priblížiť srdce k Bohu. Moja babka si každú nedeľu po obede sadla za zložený šijací stroj, kde mala na stene oltárik z obrázkov, a spievala aj dve hodiny litánie, žalmy či piesne z modlitebnej knižky a tak povznášala svoje srdce k Bohu.
Pane, pomôž mi milovať ťa vo svojich bratoch a sestrách a vždy povznášať svoje srdce k tebe s dôverou, že ma vyslyšíš vo všetkom, čo je dobré.
