Dňa 7. decembra 1943 povedala Chiara Lubichová (1920 – 2008) Bohu svoje bezpodmienečné ÁNO a tým sa začalo jej nezvyčajné dielo. Chlapcom vo Fokoláre v roku 2002 povedala, že v to chladné ráno nemala v pláne nič zakladať. „Vydala som sa za Boha! Bola som pripravená na všetko!“
„Stalo sa to v roku 1943. Prežívali sme v Tridente začiatky Hnutia Fokoláre. Zúrila vojna. My prvé fokolarínky sme si mohli brať so sebou do protileteckých krytov iba malú knižku evanjelia, ktorú sme si čítali a potom, počas dňa, slovo za slovom uvádzali do praxe…“ čítame v spomienkach výnimočnej ženy.
„Jedného dňa stretla Chiara na ulici chudobného človeka, ktorý jej povedal: ‚Daj mi číslo topánok, ktoré majú veľkosť 42!‘ Pár topánok s číslom 42? Kde vziať počas vojny pár topánok, keď všetko chýbalo? Všimla si, že nablízku je malý kostol. Vošla dnu. Bol prázdny, ale červené svetielko jej dávalo istotu, že je tam Ježiš. Kľaká pred svätostánkom a prosí: ‚Ježišu, daj mi pár topánok veľkosti 42, pre teba prítomného v tom úbožiakovi.‘ Vychádza von. Otvorí dvere a vidí mladú ženu, ktorú spoznáva. Tá jej podáva do rúk balík: ‚Pre tvojich chudobných,‘ hovorí. Chiara otvorí balík: je v ňom pár topánok veľkosti 42! ‚Takže Ježišove prísľuby sú pravdivé!‘ Veľká radosť zaznieva v srdci: Ježiš je živý i dnes, po dvoch tisícročiach,“ čítame v jednom zo zachovaných fokolarínskych svedectiev z prvých období činnosti Fokoláre.
Do krytov iba s evanjeliom
Chiarin životný príbeh je však plný dobrodružstiev s Bohom. A hoci skonala 14. marca 2008, dodnes ponúka inšpiratívnu cestu za Pánom. Na tej jej bol zlomovým okamihom aj 13. máj 1944, keď jej rodný Trident postihlo jedno z najsilnejších bombardovaní. Poškodilo aj dom Lubichovcov.
„Kým sa jej rodina utiahla do bezpečia hôr, Chiara zostala v Tridente. Uprostred trosiek objíma ženu, ktorá v šialených bolestiach kričí, že jej zahynuli štyria príbuzní. V tej chvíli si uvedomuje, že je povolaná objímať bolesť ľudstva. Krátko nato nachádza byt, kde spolu s prvými nasledovníčkami začnú bývať a slúžiť. Do protileteckých krytov vždy nosí so sebou iba evanjelium,“ čítame v knihe svedectiev Proč pochybovat? (Paulínky 2004).
A tak sa z malej skupinky nadšencov pre Pána a službu rodí Dielo Máriino, Hnutie Fokoláre, ktoré je od 90. rokov 20. storočia prítomné vo viac ako 180 krajinách s viac ako dvoma miliónmi členov Katolíckej cirkvi a viac než 50 000 členov z ďalších kresťanských cirkví.
Koncom 90. rokov zakladateľka Fokoláre prednáša v mešite v Harleme. A štyridsať mešít v rôznych mestách USA sa postupne začína zaujímať o spiritualitu Hnutia. Pripájajú sa aj židovské strediská. Niekoľkokrát je pozývaná do budhistických chrámov v Tokiu i v Thajsku, aby tam hovorila o svojej duchovnej skúsenosti. Keď sa počas návštevy Brazílie v roku 1991 stretáva s obrovskou biedou na periférii veľkomesta San Paolo, rozbieha projekt ekonomiky spoločenstva, ktorý je v súčasnosti inšpiráciou pre vedenie stoviek podnikov vo svete.
A prečo môže byť práve Chiara skvelou duchovnou sprievodkyňou Adventom i Vianocami? Prehovára k nám aj dnes (aj) touto výzvou: „Blížia sa Vianoce a ulice miest sa zahaľujú do svetiel. Nekonečné rady obchodov predstavujú prehnané bohatstvo. Sme azda v najbohatšej krajine sveta. Naľavo od nášho auta priťahuje našu pozornosť záľaha výkladov. Za sklom výkladnej skrine jemne sneží – je to len optický klam. Postavy chlapcov a dievčatiek na saniach ťahanými sobmi a zvieratkami Walta Disneyho. Ďalšie sánky, dedo Mráz, prasiatka, zajaci, žaby a červení trpaslíci. Všetko sa lákavo a nenásilne pohybuje: Ó, tu sú anjelikovia. Ale čoby! To sú malé víly, ktorí boli vymyslené len nedávno ako ozdoba zasneženej krajiny. Malý chlapec sa v sprievode rodičov očarený zdvíha na špičky a pozoruje postavičky vo výklade.
Ale moje srdce tomu nechce uveriť, je takmer pobúrené: tento bohatý svet si privlastnil Vianoce a všetko, čo k nim patrí, a vyhostil Ježiša! Tento svet miluje poéziu Vianoc. Miluje atmosféru priateľstva, ktorú vyvolávajú darčeky prinášajúce koledy, svetlá, hviezdy. Zameriava sa na Vianoce ako na okamih najväčších zárobkov v roku. Ale na Ježiša nemyslí! ‚Prišiel medzi svojich, a oni ho neprijali.‘ (…) Dnes ďakujem Cirkvi, že zachránila obraz Vianoc.“
Upriamená na svätostánok
Ako napísal Michael Thomas Jurkovič na webovej stránke Hnutia, Chiara ako mladá učiteľka nechyrovala o tom, že založí hnutie, ktoré vzbudí záujem a rešpekt u mnohých svetových i cirkevných autorít vrátane štyroch pápežov. „Ani sa jej nesnívalo o tom, čo uvidí a prežije počas 88 rokov svojho života. Neuvažovala o miliónoch osôb, ktoré ju budú nasledovať. Nepredstavovala si, že jej ideál sa dostane k 182 národnostiam. Mohla niekedy uvažovať o tom, že začne nové obdobie spoločenstva v Cirkvi a že otvorí nikdy predtým nepoužité kanály ekumenického dialógu?“ kladie otázku M. T. Jurkovič.
Toto „Božie hnutie“ našlo svoju základnú inšpiráciu v Ježišovej modlitbe za jednotu. Jej príklad, ako žila Ježišovo evanjelium v praxi, ju doviedol nielen k vážnosti, akú požívala v radoch cirkevných i svetských autorít, ale aj k významným oceneniam a mnohým čestným doktorátom z katolíckych univerzít.
Keď nás dnes Chiara pripravuje na obdobie Vianoc, sviatkov príchodu Božieho Syna na svet, pripája podnet na zamyslenie: „Keď som pred mnohými rokmi navštívila jednu ateistickú krajinu, jeden kňaz tam vyrezával sochy anjelov, aby ľuďom pripomínal nebo. Dnes ho chápem lepšie. Chápem, že v praktickom ateizme, ktorý zaplavil svet, treba nebo pripomínať…“
To, čo nám počas druhej tretiny Adventu môže svietiť na cestu v rámci prípravy na najkrajšie sviatky cirkevného roka, sú určite aj Chiarine slová, že „každý chrám, každý svätostánok žiaria väčšmi než slnko, lebo v nich prebýva Láska lások“, ale aj slová z jej meditácie, ktoré nestratia platnosť nikdy:
Je nepochopiteľné
Je čímsi nepochopiteľným a neobyčajným
a čoraz väčšmi pôsobí na moju dušu
tvoje mĺkve prebývanie vo svätostánku.
Vojdem do kostola ráno – a nájdem ťa tam.
Zastavím sa tam náhodou alebo zo zvyku
a zasa ťa tam nájdem.
A zakaždým
mi povieš nejaké slovo,
usmerníš ten-ktorý cit.
V skutočnosti skladáš, zakaždým v iných notách,
jeden spev,
ktorý moje srdce vie už naspamäť
a ktorý mi opakuje jednu vetu,
vetu o večnej láske.
Ó, Bože, naozaj si nemohol vymyslieť nič lepšie!
To tvoje mlčanie,
v ktorom mĺkne hurhaj nášho života,
ten mlčanlivý tlkot,
čo stiera každú slzu,
to mlčanie…
mlčanie zvučnejšie než anjelský koncert,
mlčanie,
ktoré sa našej mysli prihovára Slovom
a srdcu poskytuje božský balzam,
mlčanie,
do ktorého akoby ústil každý hlas
a ktoré premieňa na lepšiu každú modlitbu.
Aká to tajomná tvoja prítomnosť!
V nej je život,
v nej je očakávanie,
v nej si odpočinie naše malé srdce,
žeby potom bez oddychu pokračovalo na svojej ceste.
Andrea Eliášová
