A Ježiš im znova hovoril v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. (…) Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: ‚Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni.‘ (…) Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: ‚Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?‘ On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: ‚Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.‘ Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ (Mt 22,1-14)
Už len tí ozaj skôr narodení si pamätajú, ako ateistický režim cielene organizoval takzvané odpútavacie akcie. V čase nedeľnej omše zaujímavý a výhodný zájazd či športové podujatie, v čase mariánskej púte folklórny festival. Ideologický aparát nešetril školeným personálom ani peniazmi. Príjemná čertovina. Časy sa zmenili, no nie príliš. Len si na tie odpútavacie akcie sami zarábame a sami si ich organizujeme. Aj o tomto hovorí Ježišovo podobenstvo o svadobnej hostine.
Prvý odkaz, a to kľúčový, je hneď v úvode. Hostinu vystrojil kráľ, kráľovsky veľkolepú hostinu. Z celého kontextu vyplýva, že ním je Nebeský Otec. Vystrojil ju pre svojho Syna, aby sa na nej radoval s tými, ktorých si povolal a nazval ich priateľmi. My sme príliš zameraní na to, že nebeské kráľovstvo treba budovať, a spájame si ho s pozemskou cirkvou, ktorú chceme mať takú, akú si ju vytvoríme. A preto takou často aj je, poznačená toľkou ľudskou biedou. Iste, Ježiš hovorí aj o vinici, žatve, práci či nedostatku robotníkov. To však nič nemení na fakte, že účasť na hostine Božieho kráľovstva je otázkou odpovede na jeho pozvanie.
Odmietnuť kráľovskú hostinu a ísť miesto nej na svoje pole sa zdá pritiahnuté za vlasy a nik z normálnych ľudí by nespravil takú hlúposť. Áno, vyhrotiť situáciu, aby som sa v nej ľahšie našiel, patrí k žánru podobenstva. Paradoxom je, že v praxi robíme ešte nepomerne väčšie hlúposti. Večnú Božiu hostinu odsúvame z najbanálnejších dôvodov. Stačí si vypočuť výhovorky, prečo niekto nebol na nedeľnej omši, ktorá je tiež božskou hostinou: tréningy, výlety, únava, teplo, dážď, uspokojenie sa s televíznym prenosom počas varenia nedeľného obeda…
Tieto výhovorky sú zradné najmä preto, že človek si myslí, ako má k Bohu, k Cirkvi i svojej farnosti rovnako živý vzťah a že v jeho náboženskom živote sa v podstate nič nezmenilo. Len ako starý plagát úplne vybledol. Výhovorky sú najodpornejšia forma odmietnutia: klamú ponúkajúceho i obdarovaného. Pritom vieme, čo sme si vybrali, no netušíme, čo sme stratili.
Keď Pán hľadá náhradu namiesto pozvaných, prejavuje svoju veľkodušnosť, no nechce devalvovať úroveň hostiny. Svadobné rúcho požaduje aj od dodatočne pozvaných. Napokon keď ide o rúcho milosti, aj to im ponúka on sám. Svadobné rúcho sa udržiava priebežne, úsilím o život v Božej obľube. Milosť je pulzujúce spojenie s Bohom, odstránenie všetkých prekážok, otvorenie svojho srdca Hostiteľovi, ktorý klope a čaká.
Kráľ i dnes volá a hostina je pripravená – tá večná i tá dnešná. Povolaní sú všetci, vyvolení tí, čo prijímajú opakovanú ponuku.
