To sa mi niekedy až mozog zastavuje, akými mentálnymi kotrmelcami sa obhajuje neobhájiteľné.
Odpovedá dogmatický teológ doc. Štefan Paločko:
„Cirkev nemá žiadnu kompetenciu akokoľvek zasahovať do učenia ohľadom viery alebo morálky, lebo Cirkev nie je autorkou toho učenia. Ona len podáva Bohom zjavené pravdy, teda poklad viery, ktorý dostala od Krista. Cirkev teda len ohlasuje svetu to, čo ju naučil Kristus. Nie je to akási autonómna organizácia, ktorá by si tvorila vlastné učenie a prispôsobovala ho momentálnym názorom vo svete.
Môže síce hľadať zrozumiteľnejšie vyjadrenia a spôsoby, ako túto Kristovu náuku sprostredkovať v konkrétnej dobe, ale do obsahu nemá kompetenciu zasahovať. Ak by to urobila, stala by sa zbytočnou, keďže jej úlohou je podávať to, čo jej odovzdal Kristus.
Rovnako nie je úlohou Cirkvi, aby sa nejako zapáčila svojím učením ľuďom alebo robila svoje učenie prijateľnejšie. Len sprostredkuje Kristovu ponuku ľuďom.
A ľudia majú slobodu tú ponuku prijať, alebo odmietnuť. Je to na zodpovednosti každého človeka.
A čo sa týka vedeckých názorov, je zrejmé, že vedecké názory nemajú charakter neomylnosti, ak nie sú postavené na absolútne nevyvrátiteľných dôkazoch, a mnohé museli byť v histórii korigované. Prečo sa teda viazať na pochybné vedecké názory, ak máme k dispozícii tvrdenia samotného autora a Stvoriteľa celého vesmíru?
Ak niekto neverí, že kresťanská zvesť, ktorú sprostredkuje Cirkev, je informáciou od tohto samotného Stvoriteľa, potom aj samotná Cirkev musí byť v jeho očiach prakticky úplne nepodstatná ľudská organizácia, a tak ho vôbec nemusí trápiť, čo učí či čo by učiť mala.“
(Svoje otázky z oblasti viery, morálky či liturgie posielajte na adresu šéfredaktora: rastislav.cizik@dokostola.sk.)
