Vďaka atmosfére prvých novembrových dní sa hranica medzi životom a smrťou stenčuje. Výsledkom sú otázky o vlastnej konečnosti, ale aj o bytí či nebytí našich zosnulých príbuzných. Žijú iba v našich spomienkach, alebo žijú nejakým spôsobom aj ďalej?
Odpovede sú rôzne v závislosti od náboženstva, svetonázoru, filozofie i jednotlivca. Dokonca ani kresťania túto otázku nezodpovedajú rovnako. Aj v tomto ohľade platí zásada: lex orandi, lex credendi. Z modlitby Cirkvi alebo cirkevného spoločenstva môžeme odčítať, čo je obsahom jej pokladu viery.
Katolícka cirkev v tejto súvislosti hovorí o dvojstupňovej budúcnosti človeka po smrti. Povedané v skratke: naša duša má dve večné túžby. Chce vidieť Boha z tváre do tváre a okrem toho chce byť formou nášho tela. Kým žijeme, plní sa jej prvá túžba, no druhá zostáva nenaplnená. Keď zomrieme a všetko pôjde dobre, splní sa našej duši aj druhá túžba. Bude blažená z videnia Boha, dokonalej Lásky. No súčasne jej v tomto stave predsa len bude niečo „chýbať“. Príde totiž o telo, ktoré predtým formovala.
Boh to vyrieši druhým stupňom: vzkriesením mŕtvych. Vtedy budú obidve túžby našej duše naplnené: bude formou tela a bude nazerať Boha z tváre do tváre.
Po smrti však máme okrem možnosti neba a pekla aj možnosť „dočasného“ očisťovania; tento stav nazýva Katolícka cirkev očistec. Tento stav niektorí prirovnávajú k „dočasnému peklu“. Podľa svätého Tomáša Akvinského je to ten istý „oheň“ ako v pekle. No súčasne duša vníma, že to nebude trvať večne a že ju čaká otvorená Božia náruč.
Podľa učenia Katolíckej cirkvi môžu modlitby žijúcich dušiam v očistci toto ich trápenie „skrátiť“, ak sa vyjadrujeme v kategórii času.
Naproti tomu prišiel Martin Luther s iným pohľadom. Jedným z centrálnych pilierov jeho konceptu bola sola gratia (výlučná úloha Božej milosti pre spásu človeka). Práve z Božej milosti Luther odvodil, že život duše po smrti človeka ďalej nemôže byť možný. Pretože potom by bola možná spása človeka z vlastnej sily, čo podľa Luthera výlučná Božia milosť vylučuje.
Preto Luther zároveň opúšťa učenie Katolíckej cirkvi o očistci, ktoré je s jeho konceptom nezlučiteľné. Hovorí o „spánku smrti“ alebo „smrteľnom spánku“, ktorý sa neskôr vyvinie v učenie evanjelickej cirkvi o úplnej smrti človeka (Ganztod): Smrťou zomiera nielen telo, ale aj duša. Neskoršie vzkriesenie bude vzkriesením celkom nového človeka.
Je zrejmé, že z opísaného konceptu vyvstávajú ďalšie otázniky, ktorých skúmanie však ďaleko prekračuje rámec otázky položenej v úvode.
Na tomto pozadí je azda o niečo jasnejšie, čo je príčinou odlišnej modlitebnej praxe katolíkov a evanjelikov.
(Svoje otázky z oblasti viery, morálky či liturgie posielajte na adresu: rastislav.cizik@dokostola.sk)
