Jeden môj známy archeológ ma pozval na každoročnú akciu. Ako sa chodí na hríby, keď sú dusné noci a mesiac v splne, tak nastáva správny čas hľadania, keď sú polia posiate a uvalcované. Kým vyklíči zbožie, je možné pár dní po takom poli chodiť bez výčitiek svedomia. Keď mi ako dieťaťu zaletel model lietadla do obilia, až som ani nedýchal a detsky som sa snažil prepočítať, koľko som zničil svojim chodníčkom chutných rožtekov.
Na kraji veľkého poľa boli odstavené všelijaké autá, ktoré dostatočne jasne prehovorili do najdobrodružnejších zákutí mojej duše. Bolo tu zjavné, že sa zišla partia, ktorá sa pozná a rešpektuje, ale každý jeden z tých mĺkvych mužov je silná osobnosť vediaca, že vie. Zablatené dvere terénnych áut dokazovali, že toto auto sa kupovalo naozaj na to, aby brázdilo poľné cesty i necesty. Ale nie z frajeriny alebo z potreby „vyvetrať si hlavu“ na úkor ostatných návštevníkov prírody, ako sa to tu, žiaľ, potichu rozmáha… Toto boli autá robotníci. Najlepšie roky za sebou, zle maskované fľaky hrdze a jemne poničený interiér voňajúci troškou rozliatej nafty a spoteným chrbtom vodiča, jazdiaceho v auguste len v „kraťasoch“.
Tí chlapi na mňa nedôverčivo pozerali, bol som cudzí. Po priateľskom zvítaní sa s vedúcim akcie sa však ľady bleskovo roztopili. Ak by tu nebol archeológ, tak sme kriminálnici isto iste páchajúci nejaký trestný čin, ak nie hneď dva. Všetci s láskou vybrali svoje „vybaveníčko“. Rutinne pozapájali kábliky, pozapínali všakovaké páčky a tlačidlá a nečakane svižne, kývajúc taniermi na konci anatomických držiakov, vyrazili. Cítil som ten hlad po koristi. Zovšadiaľ sa ozývali rôzne pípavé zvuky. Môj priateľ ma zasväcoval: „Hľadáme na starobylom osídlení čokoľvek kovové. Potešíme sa bronzovým sponám a najmä minciam. Tie z tejto lokality majú vyrazeného koníka.“
Netušil som ani približne, ako môže vyzerať minca s koníkom. Jedného takého megakoníka z keltskej mince síce občas vidím, lebo je postavený z muriva pod Spišským hradom. Keď tam lietame s padákom, je to super pozadie pre dobrú fotku priateľovho padáka. Takže matnú predstavu mám. Hanbil som sa však bližšie pýtať, lebo by som vyzeral ako úplné drevo. Vedľa nohy môjho lektora, kým ma edukoval, sa povaľoval akýsi stavebný odpad. Boli sme na okraji poľa, čo iné by to tak mohlo byť.
Uprene som sa na to díval a až živočíšne mi intuícia hovorila, aby som to zdvihol a preskúmal. Nechcel som ho prerušiť. No najmä prevážil vo mne skeptik: „Jasné, si prvýkrát s archeológom na nálezisku a hneď všade vidíš moravské venuše…“ No môj pohľad upútal jedného z hľadačov. Vrhol sa na to a objavila sa biela, krásne opracovaná skala s oválnou dierou „durch“ cez stred. „Jej, torzo sekeromlatu. Tritisíc rokov dozadu, škoda, že nemá čepeľ…“ Trochu ma mrzelo, že práve tohto, aj keď trochu chrobačného „dubáka“ mi spred nosa ukradol ktosi iný. Zvyčajne v ten deň už nič iné nenájdete. A tak aj bolo.
Ale nevadilo mi to. Prechádzal som sa po krásnom hnedom poli a nefalšovane som sa tešil z úspechov iných. Tak, a prvá minca bola vonku. Čakal som čosi väčšie. Zelený pliešok o veľkosti gombíka z mojej flanelovej košele. Nálezcovi sa až chveli ruky. Dvesto rokov pred Kristom to ktosi vyrazil a potom tu stratil alebo obetoval, alebo mincu zapatrošili neposedné deti. Ešte že ich máme, aspoň majú čo archeológovia neskôr objavovať. Naozaj, je to úplne iné vidieť keltskú mincu vo vitríne a mať ju v ruke hneď po tom, ako ste ju vykopali spod tenkej vrstvy zeme, v ktorej ležala nepredstaviteľné veky. Začínam chápať pocitom hľadačov nugetov v Austrálii.
Objaviť pár tisíc rokov stratenú mincu. Hneď som si predstavoval, kto ju stratil, čo si za ňu asi chcel kúpiť. Akú hodnotu mala tá minca v jeho časoch? Koľko eur by to bolo dnes? Čo mal ten človek oblečené? Boli aj vtedy ženské postavy také neuveriteľne krásne? Lebo to sme už prešli k ďalšiemu pípaniu a na mojej dlani sa objavila drobná zdobená bronzová spona opasku. No vytesnite predstavu krásnych bokov, keď čosi také držíte… Vraj z odevu bojovníka. Ale keď som usínal, hneď v prvom sne sa mi objavila krásna Keltka s dlhými vlasmi, krásne vlnitou chôdzou, ktorou priplávala na tých svojich bokoch ozdobených opaskom k mojej posteli a dala mi pusu na čelo na dobrú noc.
Pozoroval som hľadačov s detektormi kovov pri ich práci. Usmial som sa. Presne ako my piloti. Každý „presne“ vie, ktorým smerom budú najlepšie stúpavé prúdy. Ktoré mraky dávajú najlepšiu stopu na prelet. A všetci ostatní sú hlúpejší a nevedia, čo viem iba ja. Mali by ma viacej sledovať, ako to JA robím. Lebo som čakal nejakú rojnicu, koordináciu, vzájomnú spoluprácu. Každý však upaľoval po poli svojím smerom za svojím snom. Oklamaný tajomným intuitívnym hlasom, že presne tam a iba tam bude ten nález… A tiež som videl tú častú nespravodlivosť vlastnú hľadačom. Niekto sa len niekam kukne a ťahá odtiaľ hneď dubáka a iný chodí a chodí, oči mu až slzia a ani len drobné kuriatko nenájde. Poznáte to zo strojenej radosti z nálezu iného, čo našiel už piatu mincu s koníkom, a vy tak akurát kovanie zo zahodených dverí od družstevnej maštale…
Keď som odchádzal, úprimne som prial každému, aby našiel svoju vlastnú trofej. Bol som naozaj nezainteresovaný a emočne povznesený. Teda až na ten premárnený sekeromlat, ktorého brata som potom márne hľadal asi tri hodiny, kresliac naskladaného serpentínovitého megahada cestičkami svojich krokov v čerstvo uvalcovanom poli.
Zelený štvrtok je deň kňazov. Všetci trochu rozmýšľame, čo sa nám to vlastne v živote prihodilo. Len sme si tak šli a zrazu sme držali na dlani vzácnu mincu. Kým u iných to bola vysnívaná práca. Alebo krásny vzťah lásky. Múdre a samostatné deti. Na tej našej bolo vyrazené znamenie, ktorého zmysel vždy nanovo hľadáme. V časoch pádov, kríz, ale aj radostí a popredných miest na hostinách. V každej farnosti má ten reliéf úplne iné posolstvo.
Aj s pribúdajúcimi rokmi sa jeho obsah mení. Asi tak ako pri láske k manželke človek hlavne nesmie zabudnúť na tú radosť a vzrušenie, keď sa kedysi na začiatku hľadanie naplnilo vzácnym nálezom. Hovoriť si stále, že to nie je samozrejmosť, čo ma postretlo. Nech to najmä nezovšednie. Lebo potom prichádza krutosť i cynizmus. U nás klerikalizmus. Aj pýcha sa možno pritrafí. Ja len, že aj Zelený štvrtok nám všetkým hovorí, že máme byť za čo vďační. Hľadali sme a našlo si nás to.
P. S. Hľadanie na archeologických lokalitách bez súhlasu kompetentných rozhodne nie je dobrý nápad a neskúšajte to, prosím. Ak veľmi chcete, nájdite si a skroťte si svojho archeológa. Neoľutujete.
