V najstaršej cirkevnej tradícii – ako to opisuje už mučeník Justín či svätý Augustín – sa svätá omša začínala priamo čítaniami z Písma. Je zaujímavé, že najstaršie liturgické zvyky sa najpevnejšie zachovávajú práve pri veľkých sviatkoch. Práve vtedy sú veriaci najzdržanlivejší voči zmenám. Preto napríklad liturgia Veľkého piatku sa dodnes začína – okrem krátkej úvodnej modlitby – hneď starozákonným čítaním (Iz 52,13 – 53,12), ako to bývalo v raných kresťanských zhromaždeniach.
Postupne sa však pred samotné čítania pridal úvod svätej omše. Niečo podobné sa zachovalo aj vo východnej liturgii. Byzantský obrad pozná takzvaný „malý vchod“, keď sa slávnostne prináša evanjeliár, čo pripomína pôvodný začiatok slávenia Eucharistie.
Starší termín „predomša“ označoval celý bohoslužobný úvod a liturgiu slova. No tento pojem mohol ľahko vytvoriť nesprávny dojem, že všetko pred eucharistickou časťou (premenenie a sväté prijímanie) bolo len akýmsi „prípravným priestorom“. Tento pohľad viedol k názoru, že zmeškať liturgiu slova je len ľahkým hriechom, no vynechať obetnú časť svätej omše je ťažkým hriechom, lebo sa tým nesplní nedeľná povinnosť. Takýto prístup však odvádza – každá časť omše má svoj význam a váhu.
Už v úvodnej časti sa veriaci zhromažďujú okolo neviditeľne prítomného Krista. Volajú ho vo vzývaní Kyrie eleison, oslavujú ho spolu s Otcom a Duchom Svätým v hymne Glória a skrze neho a v Duchu Svätom sa obracajú v modlitbe k Otcovi.
Úvod svätej omše teda nie je mimo liturgie, ale patrí k nej plnohodnotne. Tvorí ho:
- slávnostný sprievod s uctením si oltára,
- liturgické privítanie,
- úkon kajúcnosti,
- Kyrie,
- Glória (na slávnosti, vo sviatky a nedele s výnimkou adventných a pôstnych),
- vstupná modlitba (kolekta).
Slávnostný sprievod a vstupný spev
Kňaz a ostatní, ktorí slúžia pri oltári, sa, prirodzene, musia z miesta prípravy (sakristie) presunúť k oltáru. No spôsob, akým sa tento pohyb vykoná, má vyjadriť aj duchovné posolstvo.
Za vzor slúžil v stredoveku vstup pápeža do rímskych bazilík – pred ním bolo nesených sedem sviec a kadidlo a on si pri vstupe do kostola obliekol liturgické rúcha. So sprievodom kňazov si vymenil znak pokoja a uctil si oltár. Počas vstupu spieval spevácky zbor vstupný spev – antiphona ad introitum.
Podoba sprievodu sa prispôsobuje konkrétnym priestorovým podmienkam a významu liturgie. Nosiť možno procesný kríž, sviece, kadidlo a evanjeliár. Kríž a sviece sa potom uložia pri oltári a pri záverečnom sprievode sa znovu odnášajú.
Dôležité je chápať sprievod nie ako „klerikálnu prehliadku“, ale ako symbolický pohyb smerom k oltáru – teda k Bohu. K tomuto sprievodu sa pripája aj zhromaždené spoločenstvo prostredníctvom spevu, ktorý má ladiť s liturgickým obdobím a významom slávenia. Aj tí, čo už sedia na svojich miestach, vnímajú týmto spôsobom smerovanie celého Božieho ľudu k Bohu. Veď aj osobný život každého veriaceho je vlastne púťou k Bohu. Podobne celé dejiny spásy možno chápať ako procesiu národov smerujúcich do nebeskej svätyne v zmysle slov proroka Izaiáša: „Poďme, vystúpme na vrch Pánov, do domu Boha Jakubovho.“
Je preto vhodné, aby sa do vstupného sprievodu zapojili všetci, ktorí majú liturgickú službu – nielen diakon, ale aj miništranti, lektori i rozdávatelia Eucharistie. Niektorí odporúčajú, aby sa na ňom podieľala celá komunita, ktorá sa najprv zhromaždí na inom mieste (napríklad vo farskej hale, kaplnke alebo na cintoríne) a slávenie začne krátkou modlitbou – statio.
Pozdrav a úcta k oltára
Tento pozdrav nesmeruje k samotnému predmetu – drevenému či kamennému oltáru –, ale k Ježišovi Kristovi, ktorého oltár symbolizuje. Po poklone (alebo kľačaní, ak je v blízkosti vystavená Eucharistia) kňaz – a prípadne aj diakon a koncelebranti – pozdravia oltár bozkom.
Pred liturgickou reformou obsahovala omša viacero „bozkov oltára“, no dnes zostali len dva – na začiatku svätej omše a na jej konci. Podľa druhu slávnosti sa oltár môže aj incenzovať, teda okiadzať. Tento zvyk bol známy najprv na Východe a vo franskej oblasti, až neskôr sa rozšíril aj do Ríma. Pôvodne bolo kadidlo prejavom úcty voči významným osobám, neskôr sa táto úcta preniesla aj na posvätné miesta, ako je napríklad oltár.
Hoci sa používanie kadidla dnes nepovažuje za povinnosť, je možné ho použiť vždy. Niekedy sa jeho zriedkavé používanie mylne vykladá ako „zrušenie“. Tým sa však prehliada jeho hlboká výpovedná hodnota – kadidlo je veľmi výrečný znak, ktorý môže aj dnešnému človeku veľa povedať.
Vo východných liturgiách sa bežne okiadza oltár, ikony, kňazi aj zhromaždení veriaci. Tento zvyk pripomína antickú pohostinnosť, keď sa hosťom prinášal voňavý dym na osvieženie po uliciach plných zápachu. Podobne dnes diakon – ako antický sluha – prechádza medzi veriacimi s kadidelnicou, ako to opísala pútnička Egéria z Jeruzalema.
Ešte dôležitejšia je však duchovná symbolika: veriaci sú okiadzaní ako údy Kristovho mystického tela. Každý pokrstený je totiž živým obrazom Krista – a všetka úcta, ktorej sa mu dostáva, smeruje napokon k nemu, nášmu Pánovi.
K tomu sa tiež vo východných cirkvách pridáva symbolika zjednotenia. Okiadzaním prestola, ikon a ľudu sa vyjadruje jednota medzi cirkvou oslávenou a putujúcou. Stúpanie dymu kadidla zasa poukazuje na symbolické stúpanie našich modlitieb k Bohu.
