11. januára si Gréckokatolícka i Rímskokatolícka cirkev pripomínajú svätého Teodóza, veľkého propagátora cenobitského (asketického) mníšstva. Jeho život a dielo približuje hagiografický spis jeho žiaka Teodora, neskoršieho biskupa v Petre, a tiež Cyrila zo Skythopolu a Simeona Metafrasta.
Teodóz sa narodil v zbožnej kresťanskej rodine v roku 423 v kapadóckej dedine Mogariassos (dnes v Turecku), ktorá patrila do Cézarejskej metropólie, kde v rokoch 370 – 379 bol arcibiskupom Bazil Veľký, otec východného mníšstva.
Teodóza od mladosti fascinoval duchovný život. Bol obdarený nádherným hlasom a s veľkým zápalom čítaval liturgické čítania a venoval sa liturgickému spevu. Túžba po duchovnej dokonalosti ho priviedla do Svätej zeme, kde navštívil aj svätého Simeona Stĺpnika, ktorý ho požehnal a predpovedal mu budúce pastoračné poslanie.
Najprv žil v monastieri pri Dávidovej veži, potom v Monastieroch Kathisma a Metopa. Nakoniec sa usadil v Palestíne, kde začal pustovníčiť v odľahlej jaskyni. Podľa tradície práve v tejto jaskyni prenocovali Traja mudrci po tom, ako sa poklonili novonarodenému Spasiteľovi. Teodóz tu strávil tridsaťosem rokov v prísnom pôste a neustálej modlitbe.
Počas tohto obdobia sa okolo Teodóza zhromaždilo množstvo mužov, ktorí túžili žiť pod jeho vedením. Keď jaskyňa prestala kapacitne postačovať, svätý Teodóz sa modlil k Bohu, aby mu ukázal vhodné miesto na vybudovanie monastiera. Vzal kadidlo so studeným dreveným uhlím a vydal sa do púšte. Na mieste, kde sa uhlíky samovoľne zapálili a kadidlo začalo dymiť, založil prvý cenobitský monastier, ktorý bol neskôr po ňom pomenovaný ako Lavra svätého Teodóza.
Lavra sa čoskoro stala známou a zhromaždilo sa v nej až 700 mníchov. Teodóz kládol veľký dôraz na službu chudobným a poskytovanie prístrešia tulákom. Zriadil ďalšie domovy pre seniorov, chorých, cudzincov a duševne chorých a zabezpečil, aby sa v monastieri slúžili bohoslužby vo viacerých jazykoch: gréčtine, gruzínčine a arménčine.
Svätý Teodóz bol obdarený darom konať zázraky. Počas hladomoru v Palestíne otvoril brány monastiera všetkým núdznym. Jeho učeníci sa obávali, že zásoby jedla nevystačia, no vďaka Teodózovým modlitbám sa pekáreň vždy zázračne naplnila chlebom.
Zaznamenané sú aj ďalšie jeho zázraky: modlitbou odohnal kobylky, ktoré ničili úrodu, zachránil život vojakom, stroskotancom na mori a zablúdeným pútnikom na púšti.
Počas vlády byzantského cisára Anastasia I. (491 – 518) čelila Cirkev heréze monofyzitizmu a origenizmu. Svätý Teodóz spolu so svätým Sávom Posväteným písali listy cisárovi, v ktorých bránili učenie všeobecných koncilov.
V roku 494 jeruzalemský patriarcha Sallustios vymenoval Teodóza za archimandritu všetkých cenobitských monastierov (odtiaľ jeho titul „Cenobiarcha“) a jeho krajana Sávu Posväteného za archimandritu všetkých lavier na svojom jurisdikčnom území.
Teodóz mal verejne vystúpiť v jednom z jeruzalemských chrámov a vyhlásiť: „Kto si nectí štyri ekumenické koncily, nech je prekliaty!“ Za tento odvážny čin ho cisár poslal do vyhnanstva. Cisárova smrť 1. júla 518 však umožnila Teodózov návrat do monastiera s dovolením nového cisára Justina I. (518 – 527).
Teodóz predpovedal svoju smrť 11. januára 529. Zomrel v monastieri nad jaskyňou, kde začal svoju pustovnícku cestu. Jeho telesné pozostatky boli s úctou uložené v tejto jaskyni.
Veriaci sa na svätca obracajú aj týmito osobitnými modlitbami:
Slzami si urobil púšť úrodnou a túžba po Bohu priniesla bohaté plody. Zázrakmi si osvietil celý svet! Náš otec Teodóz, pros Krista Boha za spásu našich duší! (tropár)
Zasadený v nádvoriach svojho Pána, krásne si rozkvitol cnosťou a rozmnožil si svoje deti na púšti, oblievajúc ich prúdmi svojich sĺz. Ó, pastier stáda Božieho, preto k tebe voláme: „Raduj sa, otec Teodóz.“ (kondák)
