Láska je svetlo života, hovorí známy aforizmus. A manželstvo? To je skôr vnímané ako nepríjemný účet za elektrinu. Manželstvo je tvrdé vytriezvenie do reality všedného života. Nezriedka je manželstvo obviňované zo zločinu zabíjania lásky. Symbolicky o tom hovoria obrazy ako ťažká guľa pripevnená o nohu či chomút okolo krku.
Aktuálny Národný týždeň manželstva, ktorý prebieha od 10. do 16. februára, ponúka na manželstvo iný pohľad. Prirovnáva ho k behu na dlhú trať, ktorý si „vyžaduje trpezlivosť, vytrvalosť a ochotu prekonávať prekážky spoločne“.
Od dlhého radu v obchode až po dlhý rad podujatí
Celé sa to začalo v obchode so stavebným materiálom v rade pri pokladni. Angličan Richard Kane si spomína na zrod idey: „Všímal som si, ako ľudia platili za tienidlá na lampy, tapety, koberce a pomyslel som si: ‚Nie je zaujímavé, koľko času a peňazí míňame na zariaďovanie našich domov a bytov? Ale ako málo venujeme vytváraniu vzťahov, na ktoré vlastne ten byt či dom máme.‘ K tomu sa pridružili spomienky na viacerých kamarátov, ktorých manželstvá sa rozpadli vraj najmä preto, že si prestali rozumieť…“
Myšlienky v dlhom rade pri pokladni sa od roku 1997 opakovane pretavujú do dlhého radu podujatí a kurzov, ktoré chcú upriamiť pozornosť na niečo, čo aktuálne už veľmi nie je v kurze: manželstvo. Termín Národného týždňa manželstva, alebo „Marriage-week“, nie je vybraný náhodne, ale viaže sa na sviatok svätého Valentína, ktorý Rímskokatolícka cirkev slávi 14. februára. Jedným z jeho cieľov je tematizovať myšlienku starostlivosti o manželský vzťah aj vo verejnom priestore.
Nielen Kane je totiž presvedčený, že „šťastné manželstvo nie je ako počasie, ktoré nemôžeme ovplyvniť; nie je to osudová vec, ktorá sa nám len tak stane. (…) Preto kvalitu nášho manželstva netreba nechať na náhodu.“ Veľmi ľahko totiž podľahneme ilúzii, že so vstupom do manželstva sa starostlivosť o vzťah skončila, lebo sme dosiahli svoje. Môžeme konečne vypnúť reklamu, veď „produkt“ sa úspešne predal. Začneme sa starať o materiálne zabezpečenie manželstva a rodiny a zamieňame si to s prácou na vzťahu.
Kultúra skartovania verzus obeta
Národný týždeň manželstva je preto okrem spoločných aktivít manželov vhodnou príležitosťou aj na reflexiu o dnešných úskaliach manželského života. Jedno z nich neustále pripomína aj pápež František pod heslom kultúra skartovania alebo cancel culture. Vystihuje ho príklad z bežného života.
Ak sa dnes pokazí napríklad nejaký spotrebič, jeho oprava by stála takmer toľko ako nový produkt. Skrátka, oprava pokazených vecí sa už veľmi nevypláca. A táto skratka sa v iných šatách votrie aj do medziľudských vzťahov, manželstvo nevynímajúc. Prvý väčší problém môže spôsobiť, že sa partneri rozhodnú pre ukončenie vzťahu namiesto toho, aby investovali do jeho „opravy“. Slovo „obeta“ tak úspešne vytláča a nahrádza ho lákavejšie slovo „sebarealizácia“.
Pridaná hodnota sviatostného manželstva
Hoci Národný týždeň manželstva nie je len záležitosťou cirkví, mnohé z nich sa do projektu aktívne zapájajú od začiatku. Pri pohľade na to sa núka otázka, v čom spočíva pridaná hodnota manželského zväzku uzavretého v chráme. Odpoveď na túto otázku zvyknem dávať zároveň ako odpoveď na protest niektorých „emancipovaných“ snúbeníc, ktorým vo východnom obrade nevonia prídavok v manželskom sľube, kde nevesta sľubuje manželovi poslušnosť. „Prečo takáto diskriminácia žien? Vari sú ony len slúžkami svojich manželov?“ Toto rozhorčenie sa niekedy podarí upokojiť vysvetlením celého obrazu, ktorý je úplný až vtedy, keď kňaz nasadí na hlavy snúbencov koruny. Tento znak totiž východné cirkvi vysvetľujú ako obraz intímneho a láskavého vzťahu Krista a Cirkvi, na ktorom snúbenci dostávajú účasť svojou vierou. A v tomto vzťahu je poslušnosť Cirkvi (nevesty) radostnou odpoveďou na lásku Krista (ženícha). Bez kontextu viery však túto pridanú hodnotu nevidíme a nechápeme v jej hĺbke ani následkoch.
Zmeniť partnera, alebo pohľad?
Aká je teda pridaná hodnota, ktorú manželstvu a manželom ponúka kresťanstvo? V rámci pastoračnej prípravy naň ma snúbenci na záver občas požiadajú, aby som im povedané zhrnul do niekoľkých myšlienok. Čakám len na to. S celou vážnosťou ho vyjadrím vtipným aforizmom z pohľadu muža: „Žena sa zmeniť nedá. Dá sa zmeniť žena. Ale nič sa tým nezmení!“ Samozrejme, slovo žena vzápätí nahrádzam slovom muž, pretože odkaz siaha oveľa hlbšie.
Nielen v manželstvách by sme si ušetrili mnoho problémov a zranení, keby sme prijali fakt, že zmena partnera nebýva vždy riešením problému. Možno niekedy stačí zmeniť pohľad. A najneskôr tu sa prejaví pridaná hodnota sviatostného manželstva. Pretože oči viery nám umožňujú a uľahčujú, aby sme sa na seba dívali pohľadom, akým na seba vzájomne hľadia Kristus a Cirkev. Je to pohľad odpustenia, prijatia a obety.
