V nízkoprahových centrách, ktoré pomáhajú u nás ľuďom bez domova, vídať prevahu mužských klientov. Ale majú aj svoje ženské príbehy – v podobe žien rôzneho veku, ktoré sa ocitli na dlažbe a tu nachádzajú dočasnú pomoc i podporu, ako aj tých, ktoré tu ochotne slúžia. Niektoré z týchto zaujímavých ženských osudov sme objavili. Ich svedectvo odkrýva viac o svete, na ktorý mnohí hľadia iba s odstupom.
V Domove svätého Jána z Boha v mestskej časti Nové Mesto na okraji Bratislavy pracuje niekoľko žien. Zariadenie prevádzkuje Hospitálska rehoľa svätého Jána z Boha – milosrdní bratia od roku 2011. Prešlo si svojím vývojom, ale je jedinečné spomedzi iných zariadení pre ľudí v krajnej núdzi aj tým, že ľudia z ulice, ak potrebujú sviatosti, duchovný rozhovor či bohoslužby, nájdu ich tu.
Rehoľná sestra Katrin z Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa tu slúži už niekoľko rokov ako sociálna pracovníčka: pomáha klientom napríklad s vybavovaním stratených osobných dokladov, kontaktovaním úradov alebo s hľadaním pracovných možností i ďalšími vecami. Predtým dlhé roky pracovala s deťmi v centre pre deti a rodiny. Čo s ňou urobila táto zmena? Vymeniť deti za žobrákov a tulákov je pomerne radikálna zmena.
„Keď som dostala poslanie prísť sem medzi ľudí bez domova, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti, ohrození chudobou a biedou, najprv som nevedela, či to prežijem,“ zasmeje sa, pokračujúc: „Ale už prvé dni ma veľmi príjemne prekvapili. Títo ľudia majú svoje povahy, nálady, ťažkosti, ale musím úprimne vyznať, že som tu neprešla cez dvere bez toho, aby mi ich niekto z týchto ľudí v útulku neotvoril. Neprešla som cez jedáleň či halu domova bez toho, aby sa ako prví neozvali ku mne práve oni alebo aby ma nepozdravili. Títo ľudia nevlastnia dokopy nič, ale v niektorých veciach sú pred nami.
Keď som sem nastúpila, kolegovia vrátane vedenia mi prízvukovali, že toto je domov: že tu máme síce normy, nariadenia, rôzne zložky pomoci, ale sme domovom. To je to, o čo sa prioritne snažíme. Aby tých pár hodín, ktoré tu strávia klienti denne, keďže nemajú kam ísť, prežívali s pocitom domova. V mojej službe sa snažím docieliť, aby sa, ako sa len dá, osamostatnili a mali svoj vlastný domov.“
Rehoľníčka z mladšej generácie prizná, že práve vďaka tejto službe sa zmenil jej pohľad na život, priority. Na otázku, či vnáša prežité skúsenosti aj do rozhovorov vo svojej rehoľnej komunite sídliacej v centre Bratislavy, hovorí: „Niekedy áno. Súčasná legislatíva je síce nastavená tak, že každý klient má svoju ochranu aj v zákone, ale ak sú nejaké úsmevné príhody alebo ak treba zapojiť spoločenstvo do nejakej pomoci či podeliť sa o vlastné pocity, tak sa určite podelím so spolusestrami.“
Ešte pripojí: „Pre mňa je to kresťanstvo v praxi – nemyslieť na seba, ale na tých druhých. A je tu aj ten ľudský faktor: dopriať tým druhým to, čo im najviac chýba. V dnešnej dobe nie je až taká núdza o chlieb, ale je núdza o porozumenie, vnútorný pokoj, a nielen u tých, ktorí nemajú domov. Každému z nás dobre padne, keď nás niekto zohreje pekným úsmevom, dobrým slovom, povzbudením a keď nie sú sváry – to je asi to najviac, čo môžeme mať.
Človek na ulici musí s niekým byť, aby prežil. Čiže známosti, kamarátstva fungujú. Ale mať nablízku niekoho, kto vás vypočuje, pochopí a kto vás nenechá v úzkych, to je asi najväčší dar, aký nám dal Kristus, keď prišiel na tento svet: nenechal nás v biede a úzkosti, v strachu, čo bude s nami. Nádej, ktorú nám prináša pekný vzťah s Bohom aj s ľuďmi, to je to, čo sa nedá kúpiť.“
A keď sa sestra Katrin ešte krátko vráti k okamihom, keď tu ľudí z ulice obdarúvajú konkrétnymi darčekmi (napríklad ponožkami a drobnosťami – deje sa tak každý rok na Vianoce pri spoločnom vianočnom večierku a Štedrej večeri), dodá: „My sa z toho tešíme azda ešte viac ako oni sami. Človek, keď dáva, endorfíny, pocity šťastia sa znásobujú ešte viac, ako keď prijíma.“
Dobrovoľníčky v zmysle evanjelia
Pani Marta Baxová z dedinky v okrese Pezinok už dve dekády pomáha útulku sestier Matky Terezy v Bratislave, spolupracuje aj so sestrami z rehole Božského Vykupiteľa, ale objavila sa aj v spomínanom útulku milosrdných bratov. A dôvod? Z dobročinnej zbierky pre tento domov sem doručili potraviny, zeleninu i mäsové výrobky. „Ja mám charitu v srdci.
Mnoho rokov som robila v charite, a odkedy som zostala na invalidnom dôchodku, tak som v tom chcela nejakým spôsobom pokračovať. Dnes to teda robím už ako dobrovoľníčka spolu s manželom. Nie je to naša zásluha. My zbierku vyhlásime a ľudia dobrodinci prinesú, čo sa im urodilo na záhrade, alebo sa nás opýtajú, čo z potravín môžu kúpiť a doniesť, a my to už do útulku odvezieme.
Ja považujem za normálne deliť sa s inými. Keď som sem prišla do útulku svätého Jána z Boha prvýkrát, bola som milo prekvapená: čakala som, že vstúpim do starých priestorov. Mnohé podobné zariadenia takto fungujú. Prekvapila ma pozitívne aj komunikácia s klientmi útulku, ktorí ma chytili za ruku, porozprávali mi o svojom živote.
Chudobe nepomáhame len tým, že núdznym dáme potraviny, ale že im venujeme svoj čas. A lásku. Služba v takomto zariadení je niečo úžasné. Máme skúsenosti aj s ľuďmi, ktorí boli v dobrej pracovnej pozícii, mysleli si, že majú aj dobré rodinné zázemie, a zo dňa na deň zostali na ulici. A čo ak sa to niekedy stane aj nám či našim príbuzným? V každom človeku treba vidieť trpiaceho Krista. Tak ma to moja mama učila,“ pripojila svoje svedectvo dôchodkyňa žijúca neďaleko Bratislavy.
Spletité osudy
Medzi klientkami domova nájdete všakovaké osudy. Tmavovláska, ktorá sa nám predstaví ako Katka, nám opíše, ako po rozvode musela odísť z bytu, ktorý vlastnilo ministerstvo vnútra, a skončila na ulici s prespávaním v záhrade. Bývalú kuchárku po strate práce zachraňovali brigády – dokladala tovar v obchode v nočných zmenách. „Cez deň sa človek bez domova premotá mestom, ale v noci je to horšie. Preto som využívala nočnú prácu. V pandémii to bolo ťažké – takéto brigády boli zrušené. Jeden pán mi nosil dvakrát týždenne jedlo – salámu, chleba – a viete, keď má človek chleba s masťou, prežije,“ prezradila Katarína.
Ďalšia klientka – útla Soňa je v inej situácii. Má byt, ale po úmrtí manžela nevládze s platbami. Do útulku milosrdných bratov sa prišla najesť, lebo doma, ako hovorí, má iba jedno balenie palaciniek v prášku, nič viac. Štyridsiatnička Martinka žije s druhom v záhradnej chatke v jednej z bratislavských štvrtí. Pravidelne a často zavíta sem. Oceňuje možnosť sprchovania, ošetrovňu i televízor. „Vedia tu pomôcť človeku,“ prehodí moletka.
Cirkev si uvedomuje potrebu systematickej pomoci, veď žiť ako žena na ulici je zvlášť plné rizík. Arcibiskup Stanislav Zvolenský k tomu pri návšteve zariadenia uviedol: „Na pozadí týchto osudov vnímame ľudské drámy. Začíname vždy od jednorazovej pomoci, ale našou úlohou je pomáhať aj systémovo. Ako hovorí Pán Ježiš: chudobných budeme mať vždy medzi sebou. Teda definitívne tento problém nevyriešime, ale našou povinnosťou je urobiť, čo je v našich silách.“
Aj preto treba uvítať, že v tomto domove okrem poskytovania služieb denného centra sprevádzkovali vlani útulok s dočasným ubytovaním pre 24 klientov aj s kuchynkou a sociálnymi zariadeniami.
Medzi ľuďmi z ulice ako na univerzite?
Ďalšiu rehoľnú sestru Lauru Vlčákovú z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého sem zaviedli kroky i rehoľná poslušnosť po jej návrate z misie medzi chudobnými na Filipínach. V domove slúžila niekoľko rokov, kým ju rehoľa nepovolala do služby provinciálneho vedenia (2021). V centre milosrdných bratov sa istý čas starala o duchovný program klientov, neskôr im varila. V Stredisku osobnej hygieny klientky zas strihala a obväzovala im rany. Čo jej dala táto skúsenosť?
„Viac som si vedomá toho, čo všetko mám. A prestala som hádzať všetkých ľudí do jedného vreca, lebo za každým človekom je príbeh. Aj dôvody, prečo sa dostal do takejto situácie. Táto služba nepredstavuje len sociálnu službu či materiálnu pomoc. Ľudia z ulice síce prídu do útulku s tým, že sa chcú osprchovať, prezliecť, že sú hladní, ale zároveň chcú byť prijatí, vypočutí, chcú sa aj rozprávať o Bohu. V prvom rade to znamená prinavrátiť dôstojnosť každému človeku, ktorý sa tu ocitne. Prichádzajú sem na pár hodín denne, lebo sa tu cítia bezpečne, sú tu prijatí.“
Za oslobodzujúce označila, keď mohla každý večer po príchode zo služby pri spoločnej modlitbe v kláštore vložiť všetko prežité práve do modlitby. Pri večernom spytovaní svedomia si neraz kládla otázky, či niečo nezanedbala, či nemohla urobiť ešte čosi viac. Trápilo ju, ak niekedy v službe zvýšila na klientov hlas.
Precestovala Európu, skončila na ulici
Keď sa pýtam na príhodu, ktorá zalomcovala jej vnútrom, vyloví z pamäti srdca jednu, ktorá ju vo svedomí prenasledovala mesiace. Súvisela so ženou, ktorá sa jedného dňa ocitla v Domove svätého Jána z Boha ako klientka. Predtým tancovala folklórne tance, precestovala Európu. Bola úspešná. A napokon prišla sem vo veľmi zlom stave. Sestra Laura tu vtedy slúžila iba rok a pol. Ujala sa jej, pomohla zlepšiť jej stav. Bola jej blízka aj tým, že aj ona kedysi tancovala folklór.
„Bolo potrebné strihať ju aj ošetriť. Veľmi jej záležalo na vlasoch, lebo tie kedysi potrebovala mať pri tancoch dlhé a pekné. Veľmi plakala. Cez poskytovanie hygieny a úpravu vlasov sme sa zblížili. Vložila do mňa veľkú dôveru. Chodila na ošetrovňu. Viete, pri ošetrovaní nejde len o dotyk tela, ale aj duše,“ zaspomínala si rehoľníčka v modrom habite.
Dozvedám sa, že dotyčná klientka k nej často chodila pozhovárať sa. Iba raz sa stalo, že v Domove bolo plno ľudí, nabitý deň a sestra Laura sa jej nemohla hneď venovať. „Všeličo sa dialo a ja som ju odbila tým, že si nájdem čas, keď tú a tamtú robotu skončím. A aj som pozabudla, priznám sa. Ona popoludní o tretej odišla a viac som ju nevidela. O dva týždne umrela. Strašne ťažko som to niesla. Bolo mi nesmierne ľúto, že som jej nevenovala čas. Bolo to pre mňa poznaním, že táto služba neznamená, koľko klientov ostrihám, ale že si odtrhnem pre nich čas a počúvam ich.“
Odvážne ženy v šamorínskom kláštore
V Šamoríne, malom mestečku v okrese Dunajská Streda, nás Domom prijatia svätého Františka z Pauly (tiež z Paoly) sprevádza „akčná“ žena Ivana Tisoňová. Bola učiteľkou, ale pre rôzne dôvody školstvo zanechala. Jedného dňa si v časopise redemptoristov Slovo medzi nami prečítala svedectvo päťdesiatničky, ktorá cez modlitbu počula Pánov hlas: „Vráť život do tohto kláštora.“ Ivanu Tisoňovú a jej tri priateľky z modlitbového spoločenstva to zaujalo a začali sa o schátraný kláštor paulánov zaujímať.
Vysvitlo, že pani, ktorá počula v modlitbe spomínaný odkaz, nemala peniaze, aby mohla zachraňovať starobylý kláštor. A tak sa rozhodla, že o tom napíše v nádeji, že to niekoho osloví. „My sme v našom trnavskom spoločenstve vždy túžili prevádzkovať nejaký dom pre ľudí v núdzi. Len sme nevedeli ako. Všetky okolité spoločenstvá organizovali nejaké stretká, my sme chodili do väznice,“usmieva sa sympatická brunetka, keď vykresľuje nezvyčajný príbeh. A čo nasledovalo?
Po prečítaní uvedeného svedectva vyrazili priateľky do Šamorína obzrieť si starý kláštor. „Veľa sme sa modlili a postili, aby sme spoznali Božiu vôľu. Potom sme museli urobiť rozhodnutie, že sa sem presťahujeme, pretože pomáhať na diaľku nestačí. Prišli sme sem teda z Trnavy (spolu štyri ženy) pred niekoľkými rokmi. Najprv sme bývali v dvojizbovom byte a prvý projekt, s ktorým sme začali, mal názov „3 R“ – Radosť rozdávaním rastie. Bola to zbierka šatstva, hygienických a školských potrieb i stravných lístkov pre núdznych. Neskôr sme založili občianske združenie Ain Karim,“ dozvedáme sa.
Keď sa z priestorov bývalého kláštora napokon odsťahoval archív Sociálnej poisťovne,miestny kňaz im tento priestor ponúkol. Zrazu mali k dispozícii neuveriteľných 600 metrov štvorcových! „Uvedomili sme si, že nás ten priestor ‚presahuje‘. Navyše, bolo ho treba vymaľovať, vybrúsiť podlahy, rekonštrukcia stála vyše 20 000 eur, ale pán farár nás ubezpečil, že od Ain Karim neprijme ani cent, a čakal, že ponuku prijmeme,“ spomína žena s gurážou.
Vrátili tak život do schátraného kláštora, ktorý bol kedysi jediným konventom v Uhorsku,ktorý spravovali pauláni,až kým panovník Jozef II. nezrušil mnohé rehole. Vtedy pauláni museli odísť a kláštor spustol. Ožil vďaka odvážnym a činorodým ženám, ktoré jemu i farnosti znovu vdýchli život. Dnes sa v ňom stretávajú rodiny, katolícki manželia pri duchovných obnovách, mamičky s deťmi tu majú k dispozícii veľkú herňu plnú farieb a hračiek. A realizujú tu aj pomoc núdznym: tí si sem dvakrát týždenne – v pondelok a v piatok – môžu prísť po potraviny, ošatenie, drogériu či domáce potreby.
Asi najviac z toho všetkého udivuje cesta, akou si u nás pomerne neznámy svätec František z Pauly pred sedemnástimi rokmi prizval niekoľko odhodlaných žien „na pomoc“. „Nechceme byť len dobročinnou organizáciou. Preto sa stretávame na modlitbách, nadviazali sme priateľstvo s paulánmi pri Brne. Pri akýchkoľvek našich aktivitách aj oslovovaní sponzorov idem najprv na kolená, povzbudím sa Božím slovom. Základom je modlitba, pôst,“ presviedča nás zakladateľka o. z. Ain Karim.
Všetky spomenuté ženy sú vnímavé a odvážne, podobne ako bola ich „predchodkyňa“ rehoľná sestra Rozália Renduová, významná postava Paríža 19. storočia, obľúbená a uctievaná prostými ľuďmi najmä v štvrti Mouffetard. Svojmu životopiscovi táto vincentínka prezradila: „Videla som sa vo sne pred Božím súdom. Boh ma prijal veľmi prísne a chcel vysloviť rozsudok. Zrazu ma však obklopil zástup ľudí, ktorí boli obutí v starých topánkach, s ponožkami a čapicami. Ukazovali Bohu všetky tieto veci a hovorili mu: ‚Toto nám dala ona.‘ Vtedy sa Ježiš Kristus obrátil ku mne a povedal mi: ‚Za všetky tieto obnosené veci, darované v mojom mene, otváram vám nebo. Vstúpte do neho naveky!‘“
