Tento víkend v Košiciach vyvrcholí galavečerom a svätou omšou Rok kresťanskej kultúry. Prvýkrát ho inicioval na podnet kardinála Špidlíka biskup Rábek pri príležitosti Jubilejného roka 2000. Odvtedy sa organizuje zhruba každý desiaty rok. Jeho cieľom je upriamiť pozornosť na kresťanskú kultúru na Slovensku.
Aké je miesto kresťanskej kultúry dnes? Na periférii. Väčšinová kultúra je pasívne alebo agresívne sekulárna. Buď na Boha zabúda, alebo sa z neho vysmieva ako napríklad pri olympijskom ceremoniáli v Paríži.
Kresťanská kultúra je dnes pre tú väčšinovú zmysluplná asi ako stredoveký hrad. Ostáva buď ako ruina, alebo ako skanzen či múzeum. Nemá v sebe pulzujúci život, neinšpiruje, ostáva nepochopená, zabudnutá, prípadne ako zakonzervovaná atrakcia z minulosti.
Ako píše napríklad Scott Hahn, treba si priznať, že dnes žijeme na troskách kresťanskej civilizácie, v kultúre, ktorá je kresťanstvu nepriateľská. Toto priznanie je dôležité, lebo v kresťanskom svete nie je samozrejmé. Totiž kresťanský svet sa v poslednom storočí z veľkej časti asimiloval. Kresťania v Európe, podobne ako Židia pod Babylončanmi či Peržanmi, si z veľkej časti osvojili dominantnú kultúru a prispôsobili k nej svoje náboženstvo.
Pre kresťanskú vieru ide pritom o paradox, keďže cieľom kresťanského náboženstva nie je nič menšie ako obrátenie sveta. Ako píše Dariusz Karlowicz, viera musí mať vždy civilizačný rozmer a cieľom kresťanov nemôže byť nič menšie ako kresťanská civilizácia.
V súčasnosti však prebieha zápas nie o obrátenie sveta, ale o zachovanie samotnej viery. Viera sa dnes nestáva kultúrou, ale pohanská kultúra sa dostáva do viery.
Zároveň platí, že pre väčšiu časť kresťanského sveta je táto diagnóza príliš pesimistická. Či nie je Kristus Pánom dejín? Treba prijať sekulárnu kultúru takú, aká je, a byť v nej kvasom. Teologické kategórie zo stredoveku zaiste nepomôžu. Naopak, treba si osvojiť ideály súčasnej kultúry, ako napríklad práva žien, sexuálnych menšín, starosť o planétu, demokraciu a pod., a pokúsiť sa pokresťančiť ich obsah. Ak dnes dávame na prvé miesto človeka a jeho práva, tak dobre – kresťanstvo predsa môže ponúknuť svoj koncept ľudských práv vychádzajúci z chápania človeka ako Imago Dei.
Táto stratégia je zaiste teologicky príťažlivá – namiesto uzatvárania sa do kresťanského geta sa púšťa do zachraňovania sekulárneho sveta. Lenže problém spočíva v tom, ako uchovať pravosť viery v nových podmienkach. Ako pestovať zbožnosť v bezbožnej kultúre? Ako viesť kresťanské rodiny v štruktúrach kultúry individualizmu, materiálneho komfortu a pohodlia? Ako formovať deti k viere, keď aj v cirkevných školách postupne prevažujú deti z rodín, kde sa viera praktizuje iba obmedzene alebo vôbec nie? Ako svätiť nedeľu vo svete, ktorý z nedele urobil deň na nákupy či športové súťaže? Skrátka, ako si majú kresťania uchovať svoju vernosť Pánovi, svoju osobitosť a zbožnosť bez toho, aby sa v dôležitých veciach oddelili od súčasnej kultúry?
Rok kresťanskej kultúry, akokoľvek v ústraní a marginalizovaný, ukazuje, že alternatíva v podobe kresťanskej kultúry je možná, hoci veľmi náročne uskutočniteľná. Nie, sekularizmus nie je pravou podstatou kultúry. Lebo pravá kultúra je nasmerovaná k večnosti.
Dráma kresťanskej kultúry spočíva v tom, že táto pravda veľmi ľahko stráca v sekulárnom svete svoje kultúrne vyjadrenie a ostáva čoraz viac iba ako idea. A preto treba byť dnes osobitne vďačný za kresťanských umelcov, ktorí aj na periférii prijímajú Božiu inšpiráciu. Dokým bude existovať posledný kresťanský umelec, tak kresťania budú vedieť, že sekularizmus nemá posledné slovo.
Rok kresťanskej kultúry však nie je iba imunizáciou proti asimilácii. Samozrejme, pripomína osobitne kresťanom, aby kresťanský život obnovovali, zachovávali a ďalej rozvíjali. V rodinách, v školách, v umení i spoločenských či politických aktivitách.
Stále však platí, že kresťanská kultúra je programom pre civilizáciu. Preto dôraz na kresťanskú kultúru netreba chápať ako úmyselnú getoizáciu, ale aj ako zachovanie vzácnej ponuky celému ľudstvu. Ktovie, možno to nebude trvať dlho, kým kresťanská ponuka začne vyčerpaným (post)moderným ľuďom opäť dávať zmysel.
