V dobe digitálnych obrazov a globálnej popkultúry sa aj manga – ikonický štýl japonskej ilustrácie – môže stať nástrojom evanjelizácie. Živým dôkazom je mladá umelkyňa Haruhi Aisaka, ktorá dosvedčuje, že cez moderné vizuálne formy možno hovoriť o Bohu spôsobom príťažlivým pre dnešného človeka. Haruhi pochádza z Tokia, kde sa v roku 2000 narodila do prostredia, ktoré nebolo nábožensky aktívne. […]
Dejiny konfliktov medzi svetskými vládcami a pápežmi nie sú len sledom dramatických a mediálne vďačných epizód. Predstavujú hlboké zrkadlo jednej zo základných otázok modernej politiky: Existuje voči moci autorita, ktorá nečerpá zo zbraní, územia, väčšiny, kapitálu či administratívneho aparátu, ale zo svedomia, morálnej sily a duchovnej nezávislosti? Práve v tomto bode sa pápežstvo a štát nielen stretávajú, ale nevyhnutne dostávajú […]
Ježiš povedal zástupom: Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U prorokov je napísané: „Všetkých bude učiť sám Boh.“ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, […]
V USA existujú malé kresťanské spoločenstvá, ktoré vychádzajú z charizmatického protestantského prostredia. Niektorí členovia týchto zborov berú počas bohoslužieb do rúk jedovaté hady. Znie to ako výmysel, no ide o skutočnú prax malých náboženských spoločenstiev najmä v oblastiach Apalačských hôr v štátoch ako Kentucky, Tennessee alebo Západná Virgínia. Veriaci v týchto spoločenstvách sú presvedčení, že manipulácia s jedovatými hadmi je dôkazom […]
Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš zjavoval mnohým a medzi nimi boli aj dvaja učeníci, ktorých voláme emauzskí, pretože sa na ceste do dediny Emauzy stretli s Ježišom, ale ho ne(s)poznali. A keď sa im dal poznať pri lámaní chleba a vzápätí im zmizol spred očí, povedali si tú nádhernú vetu: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával…?“ […]
Prijímam s vďačnosťou túto možnosť nechať sa ochraňovať niekým mocnejším, najmocnejším. Vtedy mi nepadne zaťažko nechať sa nazvať ovečkou, pretože som často ovcou zaslepenou svojou túžbou po šťavnatej pastve, hlúpou pre svoje obmedzené schopnosti i ťarbavosť svojho srdca.
V stredu večer, už po liturgii, sme stáli na chodníku oproti katedrále pri vchode do „GPS-ka,“ teda Gréckokatolíckeho pastoračného strediska, spolu s jeho vedúcim otcom Petrom a niekoľkými mladými. „Mešká… a to je divné… to nie je jej zvyk,“ trochu začudovane preriekol otec Peter. „Kto mešká?“ spýtal som sa. „Monika, vedúca… teda animátorka. Ale nevadí, ešte tu nie […]
farnosť
