Mária Guyartová, ktorá uzatvára mesiac apríl v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi, sa narodila 28.októbra 1599 vo francúzskom Tours do rodiny pekára Florenta Guyarta a Jeanne Micheletovej. Od detstva mala mimoriadny zmysel pre modlitbu a ako sedemročná zakúsila prvé mystické stretnutie s Kristom. Keď v pätnástich vyjadrila túžbu vstúpiť do kláštora, otec rozhodol inak: podľa obyčaje vtedajšieho Francúzska ju zasnúbil s tkáčom Claudom […]
Veľká noc je za nami. Účasť na bohoslužbách poklesla, sviatočné šaty visia späť v skrini, čokoládové vajíčka sú zjedené a rodinné návštevy rozptýlené. Čo urobiť s radosťou zo Vzkriesenia teraz, keď sa život vrátil do svojho zabehnutého tempa? Príbeh Ježišovho vzkriesenia nie je záverečný diel evanjelií, po ktorom si oddýchneme a pokračujeme vo svojich starých šľapajach. Ježiš nevstal z mŕtvych […]
Ako psychologičke mi bol Svätý Otec, za ktorým smúti celý svet, osobitne blízky. V čase, keď vo Vatikáne prebieha posledná rozlúčka, v Duchovnom centre Lukov Dvor začíname duchovnú obnovu pre osamelých. Často sa tu stretávajú ľudia, ktorí sa pre svoje zranenia a bolestivý príbeh či vzťahy cítia na okraji spoločnosti. Týchto vzácnych ľudí stretávam aj vo svojej praxi, […]
Ak by sme sa v tejto chvíli opýtali pápeža Františka, čo si želá od veriacich, možno by neodpovedal teologickou rečou, ale s úsmevom a jednoducho: „Nezabudnite sa modliť. A buďte láskaví.“ Celý svoj pontifikát zdôrazňoval, že Cirkev má byť ako poľná nemocnica blízko ľuďom, najmä tým zraneným. Istotne by nechcel, aby sme sa po jeho smrti uzavreli do smútku […]
Známy francúzsky diplomat, básnik a prozaik Paul Claudel, v ktorého diele sa zrkadlí aj silná zakorenenosť v katolíckej viere, napísal o. i. aj túto vetu: „Nemáme inú povinnosť, len sa radovať!“ Claudel poznal silu radosti i cenu bolesti. Napokon, medzi jeho najhodnotnejšie diela patrí Krížová cesta, ktorá vychádza v reedíciách aj 70 rokov po smrti. O čom sa však hovorí, keď je reč […]
Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš zjavoval mnohým a medzi nimi boli aj dvaja učeníci, ktorých voláme emauzskí, pretože sa na ceste do dediny Emauzy stretli s Ježišom, ale ho ne(s)poznali. A keď sa im dal poznať pri lámaní chleba a vzápätí im zmizol spred očí, povedali si tú nádhernú vetu: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával…?“ […]
Boh riskoval, že ľudia v otupenosti hriechom ani nespoznajú, že sa im z nej práve ponúka záchrana. Je to ťažká otázka, prečo nás Boh nezbavil najskôr temnoty srdca a pokazenej vôle a spásu nám neponúkol až potom, keď by sme tento dar boli schopnejší oceniť a zodpovednejší prijať.
kostol
