Pápež Lev XIV. pred niekoľkými dňami oznámil zámer vyhlásiť anglického kardinála Johna Henryho Newmana za Učiteľa Cirkvi. V posledný júlový štvrtok prijal Svätý Otec kardinála Marcella Semerara, prefekta Dikastéria pre kauzy svätých, a potvrdil kladné stanovisko členov Dikastéria udeliť svätému Johnovi Henrymu Newmanovi titul Učiteľ univerzálnej Cirkvi.
Tento titul udeľujú od 13. storočia pápeži tým svätcom, ktorých život a učenie majú výnimočný význam pre celú Katolícku cirkev. Ich náuka je hlboko zakorenená v Božom zjavení a prispieva k zdravej formácii viery. Medzi známych Učiteľov Cirkvi patria Augustín z Hippo, Tomáš Akvinský, Bonaventura, Bazil Veľký či Ján Zlatoústy, ale aj štyri ženy: Terézia z Ávily, Terézia z Lisieux, Katarína Sienská a Hildegarda z Bingenu. Svätý John Henry Newman sa stane 38. laureátom titulu Učiteľ univerzálnej Cirkvi.
Kto bol kardinál Newman?
John Henry Newman sa narodil v roku 1801 v Londýne. Ako mladík prešiel osobnou duchovnou premenou, ktorá ho priviedla k hlbokému náboženskému životu. V Oxforde študoval teológiu a pôsobil ako anglikánsky kňaz, kazateľ a pedagóg. Stál pri zrode Oxfordského hnutia, ktoré sa snažilo obnoviť anglikánsku cirkev v duchu cirkevných otcov.
Po dlhom období vnútorného hľadania konvertoval v roku 1845 na katolicizmus, čo bolo vtedy v Anglicku veľmi neobvyklé a spoločensky nepopulárne. Následne bol vysvätený za katolíckeho kňaza, založil oratoriánsku komunitu v Birminghame, venoval sa pastorácii i vzdelávaniu a publikoval množstvo diel o viere, Cirkvi a morálke.
Aj keď jeho myslenie bolo často nepochopené a niektorí ho podozrievali z herézy, bol prakticky rehabilitovaný v roku 1879, keď ho pápež Lev XIII. vymenoval za kardinála. Zomrel v roku 1890.
Prečo práve Newman ako Učiteľ Cirkvi?
Kardinál Newman patrí medzi jedného z najvýznamnejších kresťanských mysliteľov moderných dejín. Už pápež Pavol VI. ho označil za „stále jasnejšiu hviezdu“ pre tých, ktorí hľadajú istotu vo svete plnom neistôt. Jeho teologické dielo je mimoriadne aktuálne a vyvážené. Venoval sa témam ako:
- vývoj náuky viery a rozlišovanie medzi pravými a falošnými smermi,
- spolupráca biskupov, teológov a laikov pri odovzdávaní viery,
- jednota Cirkvi a význam svedomia,
- vzťah medzi vierou a rozumom,
- úloha cirkevných otcov a potreba celostného vzdelávania.
Kardinál Joseph Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI., o ňom v roku 1990 povedal: „Newman patrí medzi veľkých učiteľov Cirkvi, lebo zároveň oslovuje srdce i rozum.“ Práve on ho v roku 2010 blahorečil. O deväť rokov neskôr ho kanonizoval pápež František.
Ekumenický svätec
Aj keď niektoré Newmanove diela pochádzajú z obdobia, keď bol ešte anglikánom, sám ich po konverzii prepracoval. Mnohé z jeho kázní sú hlboko zakorenené v Biblii a viaceré teologické texty sa zhodujú s katolíckym učením – najmä jeho výklad o ospravodlivení a vývoji náuky. Jediné, čo musel zásadne prehodnotiť, boli jeho skoršie názory na pápežstvo.
Newman bol nielen teológom, ale aj spisovateľom. V románe Strata a zisk (Loss and Gain, 1848) opisuje duchovnú cestu, ktorá veľmi pripomína jeho vlastnú. Stratil postavenie, priateľov i povesť, ale našiel pravú Cirkev. V druhom románe Callista (1855) rozpráva o mladej kresťanke v čase prenasledovania, ktorá zomiera ako mučeníčka.
Viacero teológov považuje kardinála Newmana za ekumenického svätca. Vážil si dar viery, ktorý dostal v anglikánstve, no po konverzii ho prehĺbil. Jeho záujem o jednotu kresťanov, schopnosť dialógu a dôraz na spoločné korene vo Svätom písme a v cirkevných otcoch robia z jeho učenia most medzi vyznaniami.
Pre lepšie zoznámenie sa s osobou a dielom svätého kardinála Newmana odporúčajú jeho znalci začať s jeho modlitbami a meditáciami, ktoré sú napísané jednoducho, no s veľkou duchovnou hĺbkou. Dobrým úvodom môže byť aj niektorá z jeho biografií, napríklad od Güntera Biemera alebo Stephena Dessaina. Až potom sa oplatí pustiť sa do jeho rozsiahlejších diel, ako je Apologia pro vita sua (Obrana vlastného života). Medzi jeho najdôležitejšie diela patria Esej o vývoji kresťanskej doktríny (Essay on the Development of Christian Doctrine) a Gramatika súhlasu (Essay in Aid of a Grammar of Assent).
