Vianoce sú vďačným obdobím v mnohých smeroch. Ako veriaci by sme si mohli brať príklad z obchodníkov: tí vytlčú z Vianoc najviac. Nemoralizujem, konštatujem. Keď sa pozriem na seba a na svoje okolie, málokto tak odhodlane pracuje na svojej viere, na svojej svätosti, ako pracujú obchodníci na svojich tržbách a ziskoch.
Z nich by sme si mali brať príklad! Výklad duše vyzametať, vyzdobiť, naplniť ho obsahom, Božími vecami a robiť mu reklamu, roznášať radostnú zvesť medzi ľudí, brať ju na trhy.
Ako kresťania máme ťažšiu pozíciu. Nepredávame predsa marcipánové gule. Sme nositeľmi niečoho vzácnejšieho. A práve preto nikto nemôže dať vieru so zľavou alebo do výpredaja. To sa nerobí.
Vianoce sú vďačným časom aj pre tvorcov. Od gýčiarov až po veľkých majstrov, každý vie k tomuto času dačo pridať. Málokto sa ubráni sentimentu.
Také vianočné pesničky sú desivým fenoménom. Sneh, ihličie, darčeky, zvončeky, anjeli, láska a všetky ostatné povinné rekvizity do vianočných šlágrov patria. A hlavne otrepaná fráza, že „na Vianoce by nikto nemal byť sám“.
Ten, kto je na Vianoce reálne sám, si to môže rovno hodiť alebo sa opiť do nemoty. Je to násilie kolektívne páchané na osamelých dušiach. Prikláňam sa k zmene sloganu: „Na Vianoce môžeš byť pokojne sám. Je to úplne okej. Kresťan má Vianoce každý deň.“
Z vianočného balastu však občas vykuknú aj pekné veci. Prednedávnom som narazil na text známeho slovenského lekára, básnika, esejistu a génia Pavla Straussa. V jeho knihe Mozaika nádeje je krátky príhovor, ktorý MUDr. Strauss predniesol na Vianoce v nemocnici.
Text sa začína anekdotou o Číňanovi, ktorý prišiel do Európy a videl ľudí náhliacich sa s darčekmi, videl vianočné stromčeky a vyzdobené výklady, no nevedel pochopiť, prečo sa to deje. A nikto mu to nedokázal vysvetliť. Vždy ho odbili s konštatovaním, že sú predsa Vianoce.
Lenže takáto odpoveď človeku z iného kultúrneho priestoru nepostačovala. V texte sa ďalej píše, že Číňan pochopil, čo sú Vianoce, až o pár rokov, keď sa stal kresťanom. Aj naďalej mu však nešlo do hlavy, prečo stromčeky a darčeky prekrývajú podstatu tohto sviatku.
Dr. Strauss píše: „Betlehemské udalosti, fakt, že Božie Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami, je príliš významný, než aby sa z neho urobilo šašovstvo, bezmyšlienkovitá zábavka pod stromčekom…
Prenesme sa v mysli o dvetisíc rokov nazad, do Betlehema. Ani nie v maštali, ale v biednej horskej jaskyni leží dieťatko na slame. Nahé, bezbranné. Odkázané celkom na mliečko. Dieťa ako dieťa. A predsa je toto úbožiatko Pán sveta a ‚všetkých vecí Stvoriteľ‘. Klaňajú sa mu králi i mudrci v pastierskej prostote a pokore.
Na malom nás Boh chcel poučiť a uchvátiť. Na najprostejšom, na bezbrannom dieťati chcel zachytiť naše city, lebo ozajstnú veľkosť Jeho podstaty by sme nevydržali.
A on chcel k nám prísť, aby sme mali život, ktorým je iba On.
Dobrotivosť Boha a jeho láskavosť sa zjavila, aby znášala všetok ľudský údel. Boh sa stal schopným trpieť. A tým sa nám najviac priblížil. I nám všetkým, ktorí žijeme v tiesni ľudského bôľu, tu v nemocnici.
Bolesť je tŕňom v našej ľudskej podstate, ktorý sa môže zmierniť iba láskou, a preto sa Jezuliatko vlastne narodilo.
Iba tu v Betleheme bolestný a ustarostený život opeknel. A jedine tu v Betleheme môže každý človek i celý svet nabrať sily radosti, aby sa mohol povzniesť ďalej.
Tu nájde riešenie bolesť. Však Boh ju cez Golgotu prevlečie do neba. Tu sa nájde riešenie sociálne: kráľ a pastier, učenec a stolár sú bratsky zjednotení na kolenách pred spoločným Pánom. Tu sa nájde riešenie spolunažívania národov, anjelské hlasy zvestujú pokoj ľuďom dobrej vôle. Tu sa nájde riešenie všetkého, lebo betlehemská hviezda svieti nad večnou Láskou, ktorá prišla medzi nás.“
