Keď sa schádzali zástupy, začal hovoriť: „Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo. Lebo ako bol Jonáš znamením pre Ninivčanov, tak bude aj Syn človeka pre toto pokolenie. Kráľovná z juhu vystúpi na súde proti mužom tohto pokolenia a odsúdi ich; lebo ona z končín zeme prišla počúvať Šalamúnovu múdrosť – a tu je niekto väčší ako Šalamún. Mužovia z Ninive vystúpia na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdia ho; lebo oni sa kajali na Jonášovo kázanie – a tu je predsa niekto väčší ako Jonáš. (Lk 11, 29-32)
Keď sa zástupy hrnuli za Ježišom, lebo v ňom vytušili svetielko nádeje, Ježiš ich celé dni vyučoval. V tomto prípade sa zástup hrnul podobne, ale motivácia, tá bola rozdielna. Prevládla zvedavosť, túžba vidieť znamenia, nie meniť svoj život. Ježiš zareagoval, ako si vyžadovala situácia – ostrým napomenutím, odhalením falošných úmyslov a apelom na to podstatné, na pokánie.
Žiadať si znamenie môže byť prejavom viery, ale aj neochoty uveriť tým, ktoré Boh uznal za dostatočné, aby sme vedeli, ktorým smerom máme vykročiť, aby sme plnili jeho vôľu. Ide najmä o výzvy na pokánie, lebo robiť pokánie okrem iného znamená aj otvárať sa pre nové znamenia a nové výzvy, stávať sa duchovne citlivejší.
Znamenia majú pripravovať pôdu, prebúdzať úvodné otázky a potom ukazovať náznaky Božej vôle. Vynárajú sa však postupne. Kráčanie vo viere sa najčastejšie podobá kráčaniu v hmle. Cesta sa ukazuje len po najbližší viditeľný bod. Až kto k nemu s dôverou vykročí, od neho zbadá zas ďalší a tak postupne napreduje. Kto však zastane na mieste a stále sa domáha väčšej viditeľnosti a jasnejších znamení, čaká zbytočne, lebo čaká tam, kde ho nečaká Boh.
Žiadať si znamenie môže byť výplodom zanieteného hľadania, ale aj ovocím duchovnej lenivosti. Potvrdenie správnej cesty prichádza až spätne a len pre tých, čo neváhali a uverili. Spätne prichádza aj výčitka z premrhanej šance v prípade tých, čo zaváhali a odkladali.
Ani znamenie nie je cieľom, ale prostriedkom. Nie je na vzbudzovanie a uspokojovanie zvedavosti. Citlivej duši má naznačovať Božiu vôľu. Ak výzvy na pokánie nevedú k zmene života, vedú k postupnému strácaniu zmyslu a citu pre znamenia. Kto odmieta tichý hlas drobných znamení, postupne nebude počuť ani hlas veľkých. Preto netreba zvyšovať ich hlasitosť, ale našu vnímavosť. A tá sa nezvyšuje len pozorným počúvaním, ale najmä ochotným konaním. Až kto odpovie na prvú výzvu, začuje aj ďalšie. Veď aj najdlhšia cesta začína prvým krokom.
Okrem iného sa Ježiš aj v tomto prípade bránil pred masovou psychózou. Nadšenie ešte nemusí znamenať obrátenie, ba môže zradne zakrývať práve jeho nedostatok. Na rastúci zástup reaguje Ježiš výčitkou. My by sme skôr „tlieskali s tlieskajúcimi“. Mierou prijatia Ježiša je miera obrátenia.
Aj na Ježiša, ktorý je nepomerne viac než Šalamún i Jonáš, si možno postupne „privyknúť“ a človek by chcel mať ešte čosi inšie, neobyčajnejšie. Po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní však už nič väčšie nemôže byť. V Ježišovi nám aj všemohúci Boh dal všetko, čo mal. Teda nie čakať na nové výzvy, ale na tie terajšie reagovať. Kto pasívne čaká, môže čakať naďalej, žiadneho znamenia sa mu nedostane…
