Pred časom vyšla kniha rozhovorov s františkánom bratom Filipom. Aj tu na portáli Dokostola.sk sme o nej písali. V knihe je mnoho silných momentov. Medzi zaujímavé fenomény, za ktorých vznikom stojí brat Filip, je aj pustovňa na Galambe.
Geograficky sa Galamba nachádza pár kilometrov od Fiľakova. Pustovňa fungovala niekoľko rokov a vznikla aj napriek počiatočnej nedôvere v tento projekt.
Pustovňa na Galambe však vyhorela. Podlahové kúrenie spôsobilo požiar. Následne františkáni vyhlásili zbierku a dobrí ľudia prispeli. Ak Boh dá, pustovňa na Galambe vstane z popola.
S kolegom Timom Križkom sme toto miesto pred pár dňami navštívili, aby sme sa novinárskym okom prizreli tej skaze. Brat Filip nás zničeným miestom previedol. Mal slzy v očiach, keď rozprával o tom, ako sa toto požehnané miesto rodilo, no ešte viac ho dojala vlna solidarity, ktorá sa zdvihla po požiari.
Skazu započal oheň a dovŕšila ju voda. Oheň síce uhasila, ale zmáčala múry. V kombinácii s mrazmi bolo dielo skazy dokonané.
Krb však funguje, a tak nám pod deravou strechou brat Filip zakúril a ponúkol nás čajom, ktorý uvaril v kláštore.
Súčasťou pustovne bola aj socha svätého Antona Paduánskeho, ktorá sa nachádzala v kaplnke. Akoby zázrakom nezhorela, iba od dymu sčernela a teraz je u reštaurátora, ktorý ju dáva dokopy.
Pustovníčenie je dnes zabudnutá disciplína, no celé stáročia bola živou súčasťou náboženského života. V tichu prírody, nevyrušovaný vonkajšími podnetmi sa človek môže stretnúť nielen sám so sebou, ale aj Bohom.
Brat Filip rozpráva o tom, ako pobyty v tomto priestore premieňali ľudí a pomáhali im v ťažkých životných situáciách. Nato, aby sa človek „otriasol“ od chvenia sveta, vraj postačujú tri dni. Po troch dňoch sa človek stretá sám so sebou. Po tomto stretnutí nasleduje hľadanie Boha. Boli tu aj takí pustovníci, ktorí zdúchli po troch dňoch. Konfrontácia so sebou býva náročná a niekedy desivá.
V okolí pustovne je kaplnka, ktorú s pomocou veriacich tiež vybudoval náš hostiteľ brat Filip. Práve na tomto mieste slúžil svoju prvú svätú omšu. Len máloktorý z kňazov má takú česť postaviť chrám, v ktorom odslúži primičnú omšu.
Z Galamby nás brat Filip berie do kláštora vo Fiľakove, ktorý má na starosti. Pred pár rokmi františkáni rekonštruovali svoj kostol, dostal sa aj do užšieho výberu súťaže o Kultúrnu pamiatku roka – Fénix. Fénixa síce nezískal, no aspoň sa zvýšilo povedomie o ňom.
Prijímame pozvanie na mníšske raňajky – tresku, syr, chlebík a rajčiny – a ideme na ďalšiu štáciu našej „vizity“.
Každý druhý piatok totiž fiľakovskí františkáni vydávajú potravinové balíčky miestnym chudobným ľuďom, zväčša Rómom. Okrem múky, oleja a ďalších trvanlivých potravín ľudia fasujú aj oblečenie.
Všetko sa deje v starej autoopravárenskej dielni na družstve. Nachádza sa tu niekoľko strojov na opravu nákladiakov, zo stropu visia veľké kladky. Františkáni sem zohnali lavice zo starého kina, ohromná pec je rozkúrená, vnútri je príjemne. Nie teplo, ale lepšie ako vonku, kde mrzne.
Vo vnútri je zhruba 150 ľudí, sadajú si. Kto by si predstavoval nejaký chaos, bol by sklamaný. Ľudia sedia, brat Filip sa im prihovára po slovensky a jeho spolubrat všetko prekladá do maďarčiny. Brat Filip hovorí jedno, jeho spolubrat to prekladá po svojom, ľudia sa chichocú, panuje tu dobrá nálada.
Nasleduje desiatok ruženca v maďarskom jazyku. Potom majú sociálni pracovníci krátku prednášku o tom, ako sa miestni majú vyhýbať problémom. Často sa totiž stane, že človek z tejto vylúčenej komunity naletí podvodníkom, stane sa buď bielym koňom, alebo si na jeho osobu niekto zoberie pôžičky, či spácha nejakú zlobu. Chudobní ľudia potom nikdy nemajú šancu vymaniť sa z kolotoča dlhov a exekúcií.
Po sociálnych pracovníkoch sa miestnym prihovárajú ľudia z poisťovne, ktorí zdôrazňujú dôležitosť povinného zdravotného poistenia. Mnohí z týchto ľudí si totiž poistenie neplatia, a tak majú potom problémy s ošetrením.
Nakoniec nasleduje výdaj potravinových balíčkov a rozdávanie šiat.
Ako toto celé zhrnúť pár vetami? Svätý František z Assisi hovoril: „Rob, čo je potrebné, urob, čo je možné, a uvidíš, že si urobil nemožné.“ To je definícia zázraku. A toto sa deje vo Fiľakove vďaka františkánom.
Človek denne počúva o tom, aký zlý je svet, kto komu ublížil, kto koho zničil… A potom príde na perifériu a objaví niečo nádherné. Objaví ľudí, ktorí to Božie, to skutočne dobré, dávajú druhým ľuďom.
Človek zistí, že ľudia si budujú siete, kontakty, že solidarita funguje, že sú tu ochotní darcovia, šikovní sprostredkovatelia, nadaní koordinátori i vďační príjemcovia pomoci.
Cynik by povedal, že je to nepodstatná kvapka v mori… No ako ktosi niekde spieval: „Tá malá kvapka more tvorí!“
Vďaka, chlapci františkáni, za toto úžasné svedectvo.
