Rodičia dobre poznajú tie okamihy, keď ich dieťa začína rozprávať. Striehneme, aké prvé slovo poskladá. My otcovia sa tešíme, keď po mamách a súrodencoch prichádzame na rad aj my. Prvé slová odrážajú svet dieťaťa podľa významu.
Niečo podobné môžeme objaviť v prvých slovách Božieho Syna, na začiatku jeho verejného pôsobenia: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo.“ (Mt 4,17) Na začiatku teda stojí slovíčko pokánie a ukazuje naplno svoju veľkú dôležitosť.
Čo je to vlastne pokánie? Priznajme si, že to slovo získalo pochmúrny náboj. Už Nietzsche upodozrieval kresťanstvo, že obralo človeka o radosť zo života.
V Starom zákone nájdeme pre slovo pokánie dva výrazy. Ten prvý výraz nacham by sa dal preložiť ako ľútosť alebo bolesť. Človek jednoducho vidí svoj hriech a to ho preniká bolesťou. Lenže nezostáva len pri tom. Starý zákon obsahuje aj druhé slovo pre pokánie – šub. Toto slovo by sa dalo preložiť ako radostný návrat alebo obrat. Človeka nielenže bolí jeho hriech, ale zároveň vidí riešenie: návrat k Bohu.
Nový zákon tieto dva významy spája do jedného slova – metanoia. A my vieme, že toto slovo znamená zmenu zmýšľania.
Pán Ježiš nás teda od začiatku vyzýva k dôležitej veci: Aby sme zmenili zmýšľanie. Aby sme ináč zmýšľali. O Bohu, o sebe i o hriechu. Začína sa to Bohom. Ako Kristus zdôvodnil potrebu pokánia? Boh sa priblížil. Preto Ježiš začína pri Jordáne, práve tu sa necháva pokrstiť, lebo to bola hranica do zasľúbenej zeme. Tu Židia kedysi skončili. A práve tu Ježiš znova začína.
Aby nám dal omnoho viac: Boh v Ježišovi Kristovi otvoril náruč. Keď Ježiš povie „priblížilo sa Božie kráľovstvo“, akoby hovoril: „Priblížilo sa Božie Otcovstvo.“ Pokánie nie je teda nič iné ako zanechanie hriechu a vstup do tohto vzťahu s Bohom ako naším spoločným Otcom.
A aké je potom prvé slovo, keď sa učí hovoriť kresťan? Jednoduché, ale podstatné: „Chcem!“
