Ľahostajnosť. Apatia. Nezáujem. Postoj mnohých k otázkam viery by sa dal vystihnúť týmito heslami. Kým pred desiatimi či pätnástimi rokmi sa veľa hovorilo o „novom ateizme“, dnes sa oveľa častejšie stretávame s ľuďmi, ktorí vieru jednoducho nepovažujú za tému – nie preto, že by proti nej bojovali, ale preto, že ju už nepovažujú za dôležitú.
Ako sa s takto nastavenými známymi alebo susedmi rozprávať o Bohu? Ako v nich prebudiť úprimnú zvedavosť po duchovných veciach? Autor René Breuel ponúka tri prístupy, ktoré môžu otvoriť dvere k zmysluplnému rozhovoru.
Každý v niečo verí
Prvým krokom je pripomenúť, že neveriť sa vlastne nedá. Aj výrok „lepšie je v nič neveriť, lebo viera len rozdeľuje“ je sám osebe prejavom viery – vyjadruje presvedčenie, že Boh neexistuje alebo že jeho poznanie nie je dôležité. Každý z nás si vytvára obraz sveta a hodnoty, ktoré považuje za pravdivé a podstatné.
Americký spisovateľ David Foster Wallace to vyjadril mimoriadne presne: „V každodennom živote dospelého človeka neexistuje niečo ako úplný ateizmus. Nie je možné nič neuctievať. Každý v niečo verí – jedinou otázkou je, čo si zvolíme za predmet svojho uctievania.
A možno najvážnejším dôvodom, prečo sa rozhodnúť pre Boha alebo niečo duchovné, je, že všetko ostatné vás napokon pohltí. Ak uctievate peniaze alebo majetok, nikdy ich nebudete mať dosť. Ak uctievate krásu či telo, budete sa vždy cítiť nepekní. Ak uctievate moc, budete sa báť slabosti. Ak vlastnú inteligenciu, budete sa báť, že vás odhalia ako podvodníka.“
Človek je bytostne náboženský – aj keď svoju vieru smeruje k falošným božstvám, ako sú úspech, pôžitok či uznanie. Tie však nedokážu naplniť srdce. Nechajú nás prázdnych, unavených a nespokojných. Ak neuctievame Boha, uctievame niečo, čo nás nakoniec zničí.
Túžba po príliš malých veciach
Keď niekto odmieta kresťanstvo, niekedy mám chuť povedať: „Keby si len tušil, o čo prichádzaš!“ Mnohí ľudia sa uspokoja s málom – s povrchným šťastím, krátkym zážitkom, rýchlym úspechom. Sú ako dieťa, ktoré si myslí, že malý nafukovací bazén je vrcholom radosti, lebo ešte nikdy nevidelo more.
Alebo ako niekto, kto pozerá čiernobiely televízor a netuší, že existuje obraz v Ultra HD kvalite.
Nezostávaj v lavóri, keď môžeš plávať v mori.
Viera otvára oči pre úplne inú hĺbku života: pre lásku, ktorá je väčšia než akákoľvek ľudská láska, pre uzdravenie z vnútorných rán, pre odpustenie, ktoré ťa oslobodí, pre radosť, ktorú neovplyvnia okolnosti, a pre nádej, ktorá presahuje smrť.
Túžby ako stopy Boha
Ak všetci v niečo veríme, otázkou nie je či, ale v čo – a ktoré presvedčenie najlepšie zodpovedá realite sveta a človeka. Ktorá viera vedie k väčšej láske, pokoju a službe druhým?
Žiadna ideológia – sekulárna ani náboženská – nedáva pevnejší základ pre lásku, zmierenie a pokoj, ako dáva viera v Boha, ktorý sám je Láskou. Boh, ktorý stvoril svet z lásky a sám sa stal človekom, aby zachránil človeka.
Viera v takéhoto Boha je jediná, ktorá dokáže urobiť z utrpenia niečo zmysluplné – pretože pripomína, že Boh sám trpel pre nás.
Naše najhlbšie túžby po zmysle, láske a domove nie sú náhodné. Sú to stopy nášho pôvodu. Ako napísal svätý Augustín vo svojich Vyznaniach: „Pre seba si nás stvoril, Pane, a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“
Ľahostajnosť voči viere nie je koniec duchovného hľadania – je len jeho uspatým štádiom. Anestetík sa nám núka habadej. Každý niečo uctieva, po niečom túži a v niečo verí. Otázka nestojí, „či veríš“, ale čo je hodné tvojej viery.
A ak sa odvážim veriť Bohu, s úžasom zisťujem, že to more, o ktorom som doteraz len počul, naozaj existuje – a že ma pozýva vstúpiť.
(cne)
