Apokryfy arcibiskupa Vasiľa: Navždy sa zachová v pamäti stužková

… Gaudeamus igitur… a pani latinčinárka

Obleky, kravaty,
profesor dojatý, pri pulte on a ty,
dievčatá zmenené šatami na dámy,
úsmevné spomienky – už je to za nami – áááh…

Navždy sa zachová v pamäti stužková,
keď si sa nesmelo
choval tak dospelo, až si sa čudoval,
tá naša stužková…

Kultová pesnička ani teraz nechýbala. Ako by aj mohla? Elán a jeho „Stužková“ už takmer 40 rokov znejú na všetkých stužkových slávnostiach v republike. Nebolo to inak ani nedávno, keď som prijal pozvanie na jednu takúto slávnosť, kde ma požiadali o príhovor.

Pre istotu som už dopredu avizoval, že nebudem môcť ostať do konca, ale len na úvod programu a predjedlo a ďalšiu zábavu už ponechám mladším. Okrem toho som sa ponúkol, že zaveziem domov aj starú pani profesorku dejepisu a latinčiny, ktorá tu kedysi učila a bola tiež pozvaná, keďže medzi maturantkami bola aj jej vnučka a tiež chcela odísť skôr. Dali nás teda k spoločnému stolu.

A tak sme spolu pozorovali a komentovali maturantov (áno, myslím tým aj maturantiek; jasné, že to nebola len chlapčenská škola, také predsa už asi – okrem bohosloveckého seminára – ani neexistujú), ktorí s plnou vážnosťou nastupovali pred triednu profesorku v elegantných oblekoch a večerných róbach a so slávnostným účesom. Odovzdávanie stužiek prebehlo s patričnou slávnostnosťou.

Elán má pravdu, dievčatá boli šatami zmenené na dámy. Je samozrejmé, že šaty síce nerobia človeka, ale ich výber – a to aj ten každodenný, aj ten na slávnostné príležitosti – o človeku čo-to napovie. Aj o jeho schopnosti vedieť voliť čas, miesto a príležitosť a k nim primerané oblečenie. My muži to máme jednoduchšie. Dievčatá a ženy (okrem rehoľných sestier – tie totiž spomedzi žien jediné vedia aj to, čo si oblečú zajtra) sú pod neustálym tlakom módy a – nevedno prečo – zdá sa, že módny priemysel sa väčšinou snaží vytĺcť z nich úplne iný, vlastne celkom opačný kapitál, len nie to, aby sa cítili a vyzerali ako dámy, teda aby z nich vyžarovali tie vlastnosti ako skromná noblesa, prirodzený šarm a krása, teda prejavy, ktoré od nich môžeme právom očakávať, ktoré im tak pristanú a ktoré dokážu aj z nás mužov vytiahnuť to najlepšie.

Gaudeamus igitur, znelo sálou.

Nástupy, prejavy, odovzdávanie stužiek, kvetiny, poďakovania… Uvedomil som si, že program stužkovej slávnosti je vlastne aj dnes veľmi podobný tomu, aký bol na mojej stužkovej pred už viac ako štyridsiatimi rokmi. Napriek neustálemu zdôrazňovaniu, že žijeme v postmodernom svete, ktorý maže vzťah k tradícii a k obradovým formalitám, zdá sa, že človek predsa len túži po niektorých obradoch, po predvídateľnosti, stabilite, symbolike a slávnostnosti.

„Pani profesorka, odkedy vlastne sa robia stužkové slávnosti? A odkiaľ sa vlastne nabrali? Viete, dlho som žil v Taliansku a tam napríklad nič podobného nepoznajú,“ začal som konverzáciu s prísediacou latinčinárkou, využívajúc, že máme pri stole „pamätníčku“.

„Zaujímavé, že aj vy sa na to pýtate. Túto otázku som si totiž kládla ešte pred desaťročiami, keď som sama bola triedna profesorka a pripravovali sme stužkovú s mojou prvou maturitnou triedou, ktorej som bola triednou. Zisťovali sme to všelijako. Vtedajší pamätníci hovorili, že tento zvyk tu existoval ešte za Rakúsko-Uhorska a mali ho aj v Nemecku. Ja som si len ako latinčinárka a dejepisárka hlavne preverovala, ako to bolo vlastne s tou hymnou Gaudeamus igitur.“

„No ako to s ňou bolo? Lebo o chvíľu mám príhovor a chcem práve hovoriť trochu aj o tejto piesni,“ povzbudil som ju v nádeji, že sa dozviem aj niečo nové.

„Zistila som, že prvá možná zmienka o tom dnešnom texte je dokonca vraj už z 13. storočia, keďže vo Francúzskej národnej knižnici v Paríži sa nachádza rukopis latinského hymnu s názvom Scribere proposui z roku 1267, ktorý je dielom vraj bolonského biskupa Stradu [žiadneho biskupa tohto mena sa však nepodarilo nájsť], v ktorom sa objavujú 2-3 verše prvej strofy Gaudeamus igitur. V podstate však nevieme, či tieto dva verše boli inšpiráciou pre študentský hymnus, alebo, naopak, pisateľ citoval už existujúci spev Gaudeamus igitur.

O rozšírenie dnes spievaného latinského textu sa zaslúžil Christian Wilhelm Kindleben, ktorý ho uverejnil v roku 1781 v publikácii Studentenlieder, ktorá vtedy vyšla v Halle. V skutočnosti však už 50 rokov predtým bol publikovaný nemecký text piesne z roku 1717 (bez notového zápisu), ktorý sa javí ako preklad Gaudeamus igitur.

O niečo komplikovanejšia je história melódie piesne. Prvá nám známa tlač dnešnej melódie vyšla v Lipsku v roku 1788 a sprevádzala nemecký text. Prvý výskyt latinského textu v kombinácii s melódiou sa datuje do inscenácie opery Ignáca Waltera Doktor Faust, ktorá sa hrala v roku 1797 v Brémach: študenti v nej v krčme spievajú Gaudeamus igitur. K popularizácii melódie medzi širokou verejnosťou významne prispelo jej zaradenie do skladby Akademische Fest-Ouverture pre orchester od Johannesa Brahmsa, ktorá vyšla v roku 1881.“

„No veď vy ste hotová encyklopédia!“ zvolal som v úžase.

„Nie encyklopédia, ale dejepisárka – na penzii,“ odpovedal pani profesorka polichotene. „Na Slovensku sa tradícia stužkových slávností vraj začala v Banskej Štiavnici, na Baníckej a lesníckej akadémii. Tam prenikla táto slávnosť napodobením akademických ceremónií z Kutnej Hory a z Nemecka. Táto akadémia bola prvou technickou vysokou školou na svete a študenti si tu údajne začali pripínať zelené stužky na kabáty ako symbol úspešného ukončenia štúdia. Vyzerá to dosť pravdepodobne.“

„Vo svete majú niečo podobné ako maturantské plesy či bály, ale dôraz je skôr na tancovačku,“ dodal som.

„No v našich končinách noblesná stužková prežila aj za čias socializmu, hoci niektorí ortodoxní súdruhovia v týchto slávnostiach tiež videli nebezpečenstvo infiltrácie malomeštiackej mentality istej exkluzívnosti, ktorej sa kedysi titul maturanta tešil. Veď povážte – nosenie akejsi zelenej stužky ako znak príslušnosti k intelektuálne nasmerovanej spoločenskej skupine –, to je priam facka socialistickému rovnostárstvu. No, ale nech vás nezdržiavam, už vás volajú na slávnostný príhovor.“

A tak som prijal pozvanie na pódium a začal som nasledujúci príhovor:

„Milí maturanti, profesori, rodičia!

Po prijatí pozvania na túto stužkovú som sa informoval o priebehu dnešnej slávnosti. Bolo mi presne vysvetlené, kedy mám vystúpiť, a medzi iným som sa dozvedel, že podľa ustáleného poriadku akademických slávností sa toto dnešné zhromaždenie začne zvukom starobylej študentskej piesne Gaudeamus igitur. Je to úkon tradičný i symbolický. Hoci predpokladám, že každý člen tohto cteného zhromaždenia vie naspamäť všetkých desať veršov v latinčine, predsa by možno bolo dobré priebežne si ich pripomenúť, keďže skutočne môžu tvoriť vhodnú myšlienkovú osnovu aj pre tento príhovor.

Keďže na poradí veršov až tak nezáleží, začnime tým predposledným, ktorý kladie všetkým otázku:

Zišli sme sa v tomto najstaršom gymnáziu nášho mesta i širokého okolia, korene ktorého siahajú do roku 1650, a ktoré sa v roku 1657 začlenilo do novovzniknutej jezuitskej univerzity ako facultas linguarum a slúžilo ako šesťročná prípravka na univerzitné štúdium. Dovoľte mi teda, aby som začal pohľadom do kalendára.

V roku vzniku tohto nášho gymnázia, teda v roku 1650, v Anglicku vrcholila občianska vojna, lord protektor Cromwell práve zvíťazil nad škótskymi vojskami Karola II. Prakticky celá kontinentálna Európa si ešte lízala rany z konfliktu, ktorý vošiel do dejín ako tridsaťročná vojna. V Poľsko-litovskom kráľovstve zúrilo jedno z ďalších kozáckych povstaní. Z Etiópskeho cisárstva boli vyhnaní všetci portugalskí misionári, osmanskí Turci pravidelne napádali a drancovali slovenské pohraničie, teda zvyšok Uhorského kráľovstva, ktoré v spomenutom roku prežívalo práve krátku pauzu medzi jednotlivými stavovskými rebéliami, devastujúcimi ho počas celého 17. storočia, a do Šarišských Michalian prišiel učiť na miestnu protestantskú školu Jan Amos Komenský. Celkom logicky si teda v tomto čase aj túlavý študent mohol spievať nielen prvú strofu chorálu:

To by ešte zodpovedalo prirodzenému poriadku vecí a usporiadaniu ľudského osudu. V dobe vojen, kríz a nebezpečenstiev, akým bol aj rok 1650, si však aj potulný študentský spevák viac uvedomoval, že:

Rok 1650 však nebol len rok plný hrôz, medzinárodných konfliktov riešených vojnovým barbarstvom a smrti číhajúcej v rôznych podobách. Bol aj rokom vzniku nášho gymnázia.

Prepojenie týchto kalendárnych údajov, ako aj opis onej konfliktnej doby, ktorá však priniesla aj zrod nášho gymnázia, čo je tu dodnes, mi pripomína známu hlášku zo slávneho filmu Orsona Wellsa Tretí muž: ‚Taliansko počas tridsaťročnej vlády Borgiovcov zažilo vojny, teror, vraždy a krviprelievania, ale dalo svetu Michelangela, Leonarda da Vinciho a renesanciu. Švajčiarsko v pokoji a blahobyte prežilo 500 rokov demokracie a pokoja, a čo vyprodukovalo? Kukučkové hodiny.‘ Poučenie? Aj časy krízy môžu vyprodukovať niečo hodnotné a trvalé a ani najdlhší blahobyt nás nemusí posunúť duchovne príliš dopredu.

A ako by sme charakterizovali dnešok?

Morové epidémie i turecké nájazdy už patria minulosti, a napriek početným tragickým, ohraničeným, lokálnym vojenským konfliktom a povstaniam, vojne na Ukrajine i medzinárodnému terorizmu by sme veľmi chceli veriť, že ďalšie krvavé vojny a šialenstvá totálnych medzinárodných a svetových konfliktov, ktorými bola počas stáročí zjazvená tvár Európy i celého sveta, sa už nebudú nikdy opakovať. Katolícko-protestantské spory sme nahradili toleranciou, politickou korektnosťou a v lepšom prípade ekumenizmom, v horšom totálnou náboženskou ľahostajnosťou.

Pokiaľ sa Európa nerozhodne vrátiť ku svojim kresťanským koreňom, tak najbližší duchovný, ideový, politický i spoločenský konflikt sa v Európe rysuje medzi sekulárnym ateizmom a fundamentalistickým islamom. V skutočnosti tento už čiastočne aj prebieha – nateraz na stránkach humoristických časopisov, ale keďže tie sú už niekedy postriekané nielen jedovatým atramentom, ale aj krvou karikaturistov, tak nás všetkých už pomaly smiech prechádza.

Stále s väčšou obavou konštatujeme, že celý svet sa začína čoraz viac znova podobať na skladište pušného prachu, kde na sudoch, z ktorých sa po zemi rozsýpa strelný prach, tancujú prezidenti veľmocí a nadnárodných koncernov kontrolujúcich zdroje energií, svietiac si do tanca fakľami, ktoré držia v ruke a z ktorých kvapká horiaca smola. Je pritom úplne jedno, či stepujú, tancujú rokenrol alebo kazačok, čardáš, valčík či tango, pretože toto ich rytmické poskakovanie sa veľmi ľahko môže zmeniť na dance macabre – tanec smrti – známy zo stredovekých fresiek pripomínajúcich „čiernu smrť“, ktorá už neraz zdecimovala Európu.

Svet sa neustále mení. Zanikajú ríše, rozpadajú sa kráľovstvá, menia sa spojenci i protivníci v nekonečných konfliktoch. Zoči-voči vedomiu tejto pominuteľnosti opäť k nám zaznieva úvaha stredovekého túlavého študenta:

Avšak aj napriek pominuteľnosti jednotlivcov, dokonca aj tých, ktorí sa považovali za nenahraditeľných, vodcov a otcov národov, aj napriek zrodu i kolapsu viacerých mesiášskych ideológií, ktoré sľubovali raj na zemi, teda raj aspoň pre svoj národ, pre svoju rasu či pre robotnícku triedu (prípadne aj pre pracujúcu inteligenciu, ak nebude veľmi vyskakovať), napriek naivno-zjednodušeným predstavám o samospasiteľnosti trhového mechanizmu, ktorý vraj zabezpečí blahobyt úmerne tonám vytavenej ocele, vylisovaných plechov a predaných hamburgerov a ktorý sa dnes zjavne ocitá na hranici celosvetového kolapsu, strhujúc so sebou celé štáty a ich ekonomiky, vzdelávacie inštitúcie ako toto naše gymnázium sú stále tu.

A ja som tu dnes preto, lebo pomimo výsostne osobných dôvodov som presvedčený, že toto dnešné zhromaždenie – oslava mladosti a príprava na zavŕšenie gymnaziálnych štúdií – je vyjadrením našej spoločnej viery v to, že vzdelanie, teda kultivovanie ľudského ducha, je trvalejšie a hodnotnejšie ako rinčanie zbraní či lisovanie plechov a pojedanie hamburgerov, pretože prispieva k pokroku jednotlivca i celého ľudstva zveľaďovaním všetkých ľudských schopností, ktoré sa tak – či už priamo, alebo nepriamo – stávajú prostriedkom služby blížnemu.

Samozrejme, žiadna škola, gymnázium či iná akademická ustanovizeň nežije vo vzduchoprázdne, ale v konkrétnom spoločenskom, kultúrnom i politickom kontexte, od ktorého je neraz závislá – politicky, finančne i každou inou formou podpory. Aj to dobre vedeli už stredovekí študáci, keď spievali:

Predpokladám, že táto študentská (ale i profesorská) vďačnosť voči mecenášom bola vtedy (a je aj dnes) úprimná priamoúmerne jej odôvodnenosti, teda ich štedrosti. Avšak toto vedomie vďačnosti voči tým, ktorí spravujú veci verejné i ktorí ich financujú, sa v duchu najlepších akademických tradícií nikdy nemôže stať servilnosťou či poplatnosťou. Duch slobody a cti musí byť vždy na prvom mieste a toho si má byť vedomý aj každý panovník, vládca i dobrodinec. Iba nerozumný, ba takpovediac hlúpy vládca by sa uspokojil s tým, že by chcel vládnuť nad masou servilných hlupákov, kým múdry, ušľachtilý a nezakomplexovaný držiteľ prepožičanej svetskej moci sa teší z toho, že môže reprezentovať a viesť ľudí inteligentných a vzdelaných, schopných v miere svojich kompetencií formulovať i obhajovať správne názory.

Samozrejme, že školský život prináša so sebou aj ťažkosti – tie objektívne, teda vyplývajúce z jeho samotnej podstaty, i tie, ktoré môže vovádzať do života jednotlivcov i spoločenstiev večný závistník ľudského pokolenia a otec každej lži, vzbudzujúci v ľudských srdciach závisť, smútok, zlobu či výsmech. Aj na všetkých nositeľov týchto rozbrojov i na ich pôvodcu prezieravo pamätá akademická hymna, keď im želá:

Akademickej slobody sa v histórii báli a dodnes boja najmä predstavitelia totalitných režimov, teda tí, ktorým bol cudzí či vzdialený onen povestný „vyšší princíp mravný“, tak krásne zobrazený postavou starého profesora latinčiny z maturitnej triedy z rovnomennej poviedky Jána Drdu z čias protektorátskej heydrichiády. Čím viac podobných profesorov bude mať každá škola, tým viac prispeje k duchovnému rastu celej spoločnosti – bez ohľadu na to, či sa budú venovať výuke latinčiny alebo literatúry, alebo matematiky, či fyziky.

Ak má škola šťastie na takých učiteľov, potom oprávnene si môžeme všetci spolu s našimi maturantmi zaspievať a zagratulovať si:

V tejto chvíli môjho rečníckeho rozletu som si však všimol, že moja pani profesorka pri stole veľavýznamne pohliadla na náramkové hodinky a potom na mňa s dosť rozpačito-útrpným pohľadom. Uvedomil som si, že už rečním asi príliš dlho, a takisto, že moja pani latinčinárka sa slávnostných maturitno-večierkových príhovorov už za svojho života asi napočúvala dosť a rada by už išla domov.

V duchu kresťanskej lásky som preto rýchlo prešiel k záverečnému prianiu:

„A tak pre celé toto naše gymnázium a všetkých jeho profesorov i študentov neostáva nič iné ako sa stotožniť s poslednými veršami akademickej hymny:

Nadšený potlesk publika, zvlášť jeho študentskej časti, bol s najväčšou pravdepodobnosťou ani nie tak ocenením môjho duchaplného výkladu menej známych veršov študentskej hymny, ako vyjadrením toho, že ich naozaj veľmi teší, že som už skončil a že už konečne začnú tance a scénky zo študentského života. A tak som sa aj ja konečne mohol odobrať ku konaniu dobrých skutkov a išiel som odviezť domov našu penzionovanú pani profesorku latinčinárku, pretože, ako to je v tej študentskej hymne…?

Vita nostra brevis est, brevi finietur – Krátky je náš život a rýchlo sa končí…

Konajme teda dobro, kým ešte máme čas – žiada sa dodať.