Baziliku Svätej Praxedy navštevujem rád pri každej príležitostnej návšteve Ríma a neodolal som ani minule. V jej blízkosti som kedysi býval takmer sedemnásť rokov. Má krásne mozaiky v Kaplnke svätého Zenona a v apside chrámu a kryptu pod oltárom ako svedectvo rozvoja kultu starokresťanských mučeníkov.
Okrem toho chodím tam rád aj preto, lebo kláštorný komplex pri tomto chráme bol miestom pobytu svätého Konštantína-Cyrila a svätého Metoda a ich spoločníkov v Ríme, a teda je súčasne miestom spomienky na tých, s menom ktorých sú nerozlučne spojené základy kresťanstva v našej vlasti.
Pôvodný vchod do chrámového komplexu je dodnes zachovaný z ulice Via di san Martino ai Monti, aj keď, žiaľ, nebýva vždy otvorený z tejto strany. Bazilika bola postavená ako tá svätopeterská, tak trochu do kopca, má vstupné kryté schodište, átrium, kedysi zdobené arkádovými ochodzami, a potom do baziliky vedú ďalšie schody.
Tentoraz bol starý vchod otvorený, a tak som neváhal. Portál ma, akoby nejakým stúpajúcim tunelom, vovádzal do vnútra komplexu. V polovici schodiska som ostal stáť s prekvapením.
Na jeho konci, vlastne už vnútri slnkom zaliateho átria, bola skupinka asi tucta bradatých mníchov; jeden z nich sedel na stolci s operadlom, niektorí stáli a traja či štyria sedeli okolo na akomsi „šamerlíku“, hokerlíku či stolčeku.
Skupina bola pohrúžená do debaty. Mních na stolci bol oblečený akosi slávnostnejšie, mal na sebe totiž mníšsku „veľkú schimu“, teda analav, čiže odev podobný škapuliaru, ktorý nosia napríklad benediktíni, ale s o niečo dlhšou prednou časťou, s vyšívanými nástrojmi umučenia a Kristovým monogramom. Išlo teda jednoznačne o mnícha v najvyššej fáze mníšskeho zasvätenia podľa byzantskej tradície. V tvári bol bledý. Nebol síce starý, ale vyzeral akosi vyslabnuto a o podrúčku na kresle sa opieral, akoby bol veľmi unavený.
Zastal som pár schodov pred vrcholom schodiska a s prekvapením som načúval ich rozhovoru. „Vidím dobre, počujem naozaj to, čo počujem?“ – vírilo mi hlavou. „To snáď nemôže byť pravda!“ Ale po nedávnom stretnutí so sv. Metodom na poľnej ceste pod Devínom, by ma už asi nemalo prekvapiť ani to, čo som pred sebou videl a čo som počúval. Veď len uvážte:
„Otec Konštantín, vlastne, prepáč, otec Cyril – ešte sme si nezvykli na tvoje nové meno –, prečo hovoríš, že je dôležité, aby sme dnes večer išli ešte raz spoločne do Baziliky Panny Márie? Veď modliť sa Veľké povečerie Narodenia Pána môžeme aj tu, v kláštore. Alebo je to preto, aby si takto oslávil dnešné prijatie tohto anjelského obrazu? Chceš ísť znovu pred jej milostivý obraz?“ opýtal sa jeden mladší mních, chudý a vysoký, stojaci na okraji skupiny.
„Nie, Sáva, dnes nechcem ísť pred milostivý obraz Salus Populi Romani – Záchrankyne rímskeho ľudu. Zajtra slávime Pánovo narodenie, a kde si ho môžeme najlepšie pripomenúť – teda okrem Betlehema, ktorý je však teraz v rukách Agarénov či Saracénov – ako tu v Ríme, pred najcennejšou pripomienkou Pánovho narodenia, pred jeho jasličkami?“
„A Slovo sa stalo telom – et Verbum caro factum est,“ prehovoril ďalší z mníchov.
„Presne tak, Gorazd, viem, že to vieš po aj latinsky aj po grécky, aj po našom. Ale pozrite, tu nejde len o to, že si ideme uctiť nejaký kúsok dreva…“
„Nie jeden, ale päť, dlhé dva a pol piade, široké dva palce, ktoré keď poskladáš, tak máš z nich nôžky jaslí vo forme X a ešte aj jednu spájajúcu doštičku… a nie je to obyčajné drevo, ale sykomorové a javorové…“ skočil Cyrilovi do reči najmladší zo skupiny, na čo ho Gorazd drgol lakťom s trochu pohoršeným výrazom a čosi mu pošeptal do ucha… asi aby neprerušoval učiteľa.
„Áno, Dragais, viem, že si ich obdivoval zblízka aj zmeral… ale o to teraz nejde,“ pokračoval učiteľ.
„Uvedomujete si, bratia, aké je to krásne a dôležité, že Apoštolik Hadrián posvätil a schválil pred rokom naše knihy práve tu, v Bazilike Pri Jasličkách – Fatné, ako volajú tento chrám jeho gréckym menom aj sami Rimania. Božie slovo sa stalo telom a toto vtelené Slovo sa dotýkalo našej zeme, jej pozemskej matérie… dokonca aj dreva týchto jasličiek. Ako hovoril veľký Ján Damascénsky:
‚Ten, ktorý nemá telo, sa vteľuje, Slovo sa telom zaťažuje. Neviditeľný sa stáva viditeľným, nedotknuteľný sa dáva dotknúť. Ten, ktorý nemá začiatok, si teraz berie začiatok. Syn Boží sa stáva synom človeka a to je Ježiš, ten istý včera, dnes a naveky.‘
Bratia, pamätáte si ešte, ako radostne zneli naše spevy, keď sme spievali po vašich sväteniach celú noc chválospevy po sloviensky? Nemali sme už žiadne pochybnosti a nikto nemohol povedať, že sa to v našej reči nepatrí. Tu pred jasličkami sa nám rozviazali ústa, nám i celému nášmu národu. Klement, pamätáš sa?“
Mních sediaci na stolčeku vedľa učiteľa sa pousmial a odpovedal: „Viete, ja som si vtedy spomenul na Romana Sladkopevca, veľkého majstra, speváka a skladateľa. Cítil som sa trochu ako on. Aj on tiež prišiel do hlavného mesta Ríma, teda do Nového Ríma – Konštantínopolu, a dlho sa mu tam nedarilo nič nového vytvoriť ani poriadne kázať; všetci si z neho robili posmech.
Potom počas vianočnej noci sa mu vo sne zjavila Božia Matka a odovzdala mu popísaný zvitok s príkazom, aby tento prehltol. Keď Roman otvoril ústa, aby splnil tento príkaz, prebudil sa. Ďakujúc Pánovi za tento znak jeho priazne, pri nasledujúcej liturgii vystúpil na ambón a bez prípravy, improvizujúc začal spievať hymnus, kánon Narodenia, v ktorom je aj kondák:
Dnes Panna rodí večného Boha. Zem ako dar Neprístupnému ponúka jaskyňu. Anjeli s pastiermi ho oslavujú. Mudrci s hviezdou k nemu putujú, lebo večný Boh z lásky k nám sa narodil ako Dieťa.
No nie je to krásne zhrnuté? Ten kondák sa bude spievať ešte aj o tisíc rokov.“
„A vieme vlastne, ako sa tie jasličky sem do Ríma dostali?“ spýtal sa jeden z mladších stojacich bratov.
„Pozri, úctu jasličiek v Betleheme spomína už Origenes, keď hovorí, že „v Betleheme sa nachádza jaskyňa, v ktorej sa narodil Ježiš, a jasle, v ktorých ležal zavinutý do plienok“. Niektorí síce naozaj hovoria, že ich sem priniesla Helena, ale mne to akosi časovo nesedí, pretože ešte okolo roku 404, teda skoro 100 rokov po Helene, dosvedčuje úctu k jasličkám v Betleheme aj svätý Hieronym,“ odpovedal Klement.
„Mne sa zdá pravdepodobnejšie, že pozostatky betlehemských jaslí sa sem dostali zásluhou jeruzalemského patriarcha svätého Sofrónia, ktorý ich odniesol z Betlehema po tom, čo túto oblasť obsadili vyznávači islamu, a do Ríma sa dostali za čias pápeža Teodora I., ktorý sám bol jeruzalemským rodákom a bol pápežom v tých časoch, keď u nás vládol knieža Samo,“ spresnil Gorazd.
„A môžeme si byť naozaj istí, že sa zachovali v Betleheme pôvodné jasle, do ktorých Ježiša uložili po narodení, a skutočne ich sem priniesla Helena, matka cisára Konštantína, alebo Sofrónius či Teodor? Teda… ja som ich premeriaval a skúmal… drievka sú to starobylé, formát sedí a zapadajú do seba, ale ruku do ohňa by som za to nedal… teda nie, že by som chcel pochybovať či provokovať, ale, viete…“ znovu sa zapojil do debaty Dragais.
„Všetci traja máte pravdu, bratia,“ usmial sa na učeníkov Cyril, „ale nech už sú dejiny tejto relikvie akékoľvek, keď stojím pred jasličkami, tak si uvedomujem niečo oveľa hlbšie – nie to, z akého sú dreva, aké majú rozmery… dokonca ani nie to, či sú naozaj z tej jaskyne v Betleheme, kde sa Kristus narodil, alebo z niektorej inej podobnej, možno o jednu míľu vzdialenejšej, o ktorej si nábožní kresťania pred stáročiami mysleli, že je tá pravá.
Relikvia samotná ako materiálny predmet upozorňuje a vytvára vzťah k osobe, s ktorou sa spája, a je preto cenná nie pre svoju materiálnu hodnotu, ale práve pre silu pravdy, na ktorú upozorňuje. Preto nie je najpodstatnejší prvok nespochybniteľná materiálna autenticita niektorých relikvií, ale posolstvo, ktoré v sebe skrývajú – a v prípade jasličiek je to odkaz na Kristovo vtelenie, na jeho pokoru a chudobu. To je skutočná provokácia.
Ako povedal otec Kozmas:
‚Rozjímam nad tajomstvom úžasným a nepochopiteľným. Jaskyňa je nebom, Panna je cherubínským trónom, jasle sú kolískou, v ktorej je uložený Kristus Boh, ktorého nik nemôže obsiahnuť.‘
Veď Ježišovo narodenie je absolútne najväčšou provokáciou dejín, pretože ohlasuje najšokujúcejšia skutočnosť: Boh existuje a je účastníkom ľudských dejín. A čo viac, nielen že je účastníkom dejín ľudstva, ale – pri zachovaní našej slobody – súčasne je tajomne prítomný v udalostiach nášho života. Je prítomný v živote každého človeka – aj toho, čo o ňom nikdy nepočul, aj toho, ktorý je voči otázke existencia Boha ľahostajný, aj toho, kto pochybuje, aj toho, ktorý ho uznáva, rešpektuje a snaží sa riadiť jeho zákonom, aj toho, ktorý sa proti jeho zákonu búri a popiera aj existenciu samého Zákonodarcu. Boh sa chce stretnúť s každým človekom v jeho srdci, chce sa mu dať spoznať, chce mu dať pocítiť svoju lásku, chce, aby sme ho zažili.“
„Ale čo to znamená – zažiť ho? Veď nie každý sa dopracuje k hlboko osobnej skúsenosti Božej prítomnosti. Prečo? Čo je potrebné, aby sa toto stretnutie uskutočnilo?“ opýtal sa ďalší z mníchov.
„Na túto otázku neexistuje presná odpoveď – viera zostáva aj naďalej darom a tajomstvom,“ pokračoval Cyril. „To, čo je možné z ľudskej strany pre toto stretnutie urobiť, je vytvoriť predpoklady a odstrániť prekážky.
Pozri sa napríklad na postavy, ktoré sú pred naším duchovným zrakom pri pohľade na betlehemskú scénu. Koho tu vidíme? Vidíme tu mudrcov, tých, čo využívajú svoj rozum a vyberajú sa na púť, aby hľadali skrytého Boha, ale vidíme aj veľkňazov, ktorých vzdelanosť sa obmedzuje na recitovanie a opakovanie textov, ale oni sami sa nepohli z miesta, nevykročili k hľadaniu skutočnej pravdy. Vidíme pokorných pastierov, ktorí si povedia: ‚Poďme teda do Betlehema a pozrime sa, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán,‘ ale máme tu aj pyšného Herodesa, ktorý radšej posiela iných: ‚Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa.‘ Vidíme Máriu a Jozefa, ktorí zahŕňajú Božie dieťa láskou, i vojakov, ktorí na kráľov príkaz sú schopní bezcitne povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol.
Múdrosť privádza hľadajúcich kráľov k tomu, že sa ‚nesmierne zaradovali… keď… uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou,‘ pokora privádza pastierov k tomu, aby ‚našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach‘. Láska vedie Máriu k tomu, aby ‚si zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich‘. Múdrosť, pokora, láska – to je cesta k objaveniu Boha, to je cesta k spoznaniu toho, čo nás môže urobiť šťastnými.“
„Učiteľ, vieš dobre, že s tebou radi pôjdeme pred jasličky do baziliky, ale neunaví ťa dlhá nočná modlitba? Posledné týždne si zoslabnutý, trápia ťa horúčky, a stále veľa pracuješ. Každý od teba niečo žiada, chodia za tebou delegácie Rimanov, diplomati so zvesťami z Konštantínopola i učení Rimania,“ znovu sa ozval Gorazd.
„Ešte stojím na nohách. Keď som zvládol dnešné odovzdávanie veľkej schimy s celým mníšskym obradom i všetky dnešné slávnostné hodinky, cárske časy, tak – s Božou pomocou – môžem ísť do Baziliky Svätej Márie – Fatné na povečerie i zajtra na liturgiu. Viete ako hovorí žalmista: ‚Zaradoval som sa, keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho.‘
A pravdu povediac, myslím si, že som si už splnil všetko, čo som mal: Knihy sú preložené, ba aj schválené Apoštolikom. Vy ste už kňazmi a Metod môže prevziať ďalšiu prácu na organizovaní cirkvi – je predsa právnikom a dobrým administrátorom, a nie filozofom, ako voláte mňa. A myslím si, že cisárske poslanie sme tiež splnili – a okrem toho, teraz je aj na cisárskom, aj na patriarchovom stolci zasa akýsi nepokoj či priam chaos. Stále sa tam hádajú, vyháňajú jeden druhého… veď ani nie je jasné, kto je teraz skutočným právoplatným patriarchom… videl som toho už na tomto svete naozaj dosť. Takže, drahí bratia, odteraz už nie som sluha ani cisárovi, ani nikomu inému, ale len Bohu Všemohúcemu. Bol som i na veky. Amen.“
Dlhý Cyrilov prejav a vysvetľovanie ho asi trochu vyčerpali, lebo ku koncu už jeho hlas trochu slabol, a tak aby som ho lepšie počul, vystúpil som po zostávajúcich schodoch až na prah schodišťa a vkročil som trochu do átria.
Bol som tam ešte len jednou nohou, keď sa ozval nahnevaný krik, a to riadne hlasno, akoby z megafónu: „Stóp! Stóóóp! Čo tam robí ten chlap? … Človeče, kam mi to leziete do záberu? Fero… kde je Fero? … Kto mal strážiť dole vchod na schodisko, nech sa mi tu nemocú turisti? … Čo, že kde je? … No jasné, išiel na cappuccino… Ja mu dám také cappuccino!“
Na túto neočakávanú slovnú paľbu som už celkom vykročil von zo schodišťa aj druhou nohou a až teraz som si všimol, že átrium je zaliate nielen slnkom, ale aj svetlom viacerých ledkových reflektorov a že sprava aj zľava sú nastavenékamery a vpravo pod stenou s megafónom v ruke na stoličke sedí kučeravý bradatý muž a okolo neho ďalší traja pomocníci. Aha, takže takto… Žiadna časopriestorová slučka, žiadna Metodova mulica, ako sa mi to občas stáva, jednoducho som sa zamotal na filmársky set…
„Hej vy, no vy s tým kolárikom… reverendo Padre… tak alebo prejdite a choďte do baziliky, alebo sa vráťte po schodišti dole a nestojte mi tam ako Lótova žena či soľný stĺp, či čo to vlastne bolo. Mamma mia… To bude nejaký Talian, povedzte mu to po taliansky, nech vypadne… Fero, kde si? … Okamžite ho zožeňte a nech už aj nakluše k tej dolnej bráne a blokuje tam turistov! Marienka, zatiaľ ho zastúp!“
Vystrašene som zacúval do tmavého schodiska a znovu som videl už len akoby z tunela, ako ku skupinke mníchov pribehla asistentka, rýchle ešte prepudrovala Cyrilovi čelo, potom zacúvala aj ona na schodisko, postavila sa predo mňa s jasným posolstvom „zákaz vstupu!“ a z megafónu som počul hlas: „Chlapci v podstate to bolo dobré, nebudeme to opakovať celé, ale dáme prestrih a ideme ešte raz, ale len s poslednou Cyrilovou replikou… Ešte stojím na nohách… a pri… zaradoval som sa atď. kamera dvojka berie zoom detail na tvár, jednotka to prešvenkuje na celú skupinku a ukončí to na priečelí baziliky… Odtiaľ by potom za chvíľu mal vyjsť svätý Metod.… No tak, ticho na scéne!
Cyril a Metod v Ríme, scéna 24… po druhýkrát – debata o jasličkách… klapka… ideme…“
