Sticharion je v byzantskej cirkvi základné a najvnútornejšie rúcho, ktoré nosia kňazi. Pred pohľadmi okolia je zväčša skrytý, zahaľuje ho ornamentmi zdobený a zlatými niťami vyšívaný felón. Človek by povedal, že je to základná vrstva, akú nosia nielen horolezci, ale aj turisti v našich horách, zahalení do goretexu. Nazývajú ju base layer a jej úlohou je chrániť telo pred chladom a zároveň dobre odvádzať pot pri výstupe na strmý štít.
Aj sticharion je taký duchovný base layer. Má byť tou základnou vrstvou pri výstupe na horu posvätenia. Na rozdiel od ostrých farieb funkčného oblečenia, aké nájdete v outdoorových obchodoch, je sticharion zvyčajne biely. Ako plášť lekára prichádzajúceho na operačnú sálu.
Je to rúcho spásy. Biele rúcho, ktoré dostávame v deň nášho krstu. Biele rúcho, ktoré symbolizuje nový a pravý život, ktorý dostávame, keď si oblečieme Krista. Tak ako medikovi biely plášť, aj kresťanovi pomáha vidieť každú nečistotu, ktorá by mohla priniesť duchovnú infekciu a zabrániť nášmu najdôležitejšiemu výstupu.
Viacerí z nás majú aspoň jedno termotričko, základnú vrstvu, ktorá sa kedysi volala jednoducho tielko. Ale už málokto si pamätá, kedy mal naposledy oblečený base layer kresťana. Krstnú košieľku. Čo nie je nič iné ako sticharion.
Pre mnohých z nás je toto biele rúcho niečo, čo sme mali naposledy oblečené ako bábätká. A v lepšom prípade je odložené niekde v skrini alebo v krabici na povale. No v skutočnosti je to rúcho, ktoré si obliekame pri krste a symbolicky ho nosíme celý život. Je biele ako znak toho, čo je spása. A vo farbe tohto rúcha sa skrýva podstata celého kresťanstva: Ježiš Kristus neprišiel, aby zlepšil zlých ľudí. Prišiel, aby mŕtvych priviedol k životu.
Boží Syn, druhá Osoba Najsvätejšej Trojice, prijal ľudské telo a ľudskú prirodzenosť. Stal sa nám podobným, aby sme sa my mohli stať jemu podobní a žiť s ním naveky v jeho Kráľovstve. Boh je prameňom života a všetkého dobrého. A toto znamená, že hriech nie je len morálne zlyhanie alebo porušenie pravidiel, ako by sme to často chceli počuť. Je to niečo oveľa nebezpečnejšie. Odlúčenie od Boha.
A, samozrejme, keďže Boh je zdrojom života, byť od neho oddelený je zásadný problém. Bez zdroja života dlho neprežijeme. Smrť je ničota, temnota, prázdnota. Je to temnota, do ktorej nevyhnutne klesáme, ak nie sme napojení na prameň života. Snažíme sa to zachrániť antidepresívami, pravidelným cvičením, sedeniami u psychológov. Ale aj ponáraním sa do alkoholu alebo sociálnych sietí.
A to nám málokedy pomôže vrátiť sa k prameňu. Znovu sa navrúbľovať na strom života. Stať sa súčasťou Krista, údmi jeho tela. V našom zjednotení s Kristom odkladáme všetko, čo je v nás falošné, zomierame starému ja a stávame sa novými v Kristovi. Stávame sa Božími deťmi, deťmi svetla.
Do krstnej vody by sme mali vstupovať nahí, neniesť so sebou nič zo svojich vín a krívd. A keď z vody vyjdeme, sme okamžite oblečení do bielych rúch. Na znak nášho nového postavenia detí svetla, ktoré prijali dar skutočného a večného života v Bohu. A preto prvé a najzákladnejšie rúcho, ktoré byzantský kňaz nosí, je presne toto biele rúcho. Znak nášho nového života v Kristovi.
Prichádza tu však otázka: Ak je súčasťou kňazského oblečenia, prečo je to niečo, čo nosia všetci kresťania? Veď my laici v skutočnosti nie sme kňazmi. Tak znejú výhrady z kostolných lavíc.
Ale v skutočnosti sme. Všetci kresťania sme povolaní byť kňazmi. Kňazmi stvorenia. Sme – slovami apoštola Petra – „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ“.
Od hlavy po päty sú všetky liturgické rúcha spojené jednou spoločnou témou. A tou je obeta. Rúcha sú znaky spravodlivosti, ktorou musia byť duchovní odetí.
Naša sila je vlastne Božia sila. Naše ruky sú vlastne Božie ruky. A to všetko preto, lebo základnou úlohou duchovného je obetovať v mene všetkých.
Najzákladnejšie rúcho je teda biele krstné rúcho. A to z dobrého dôvodu: nikto nemôže byť diakonom, presbyterom alebo biskupom, ak nie je najprv kresťanom. Táto kresťanská identita je kľúčová a otvára dvere, aby sme dokázali odpovedať na Božie volanie do služby.
A, samozrejme, kňazi nie sú jediní, ktorí slúžia. Nie sú jediní, ktorí obetujú. Všetko od očí a uší až po ruky a nohy má úlohu pri udržiavaní života. Podobne, každý úd tela Kristovho má svoju úlohu pri práci pre život sveta. A je to kňazská úloha. Úloha obety. Tak ako svätení kňazi prinášajú Bohu chlieb a víno, ktoré sú z pšenice a hrozna, čo nám Boh najprv ponúkol, našou spoločnou kresťanskou úlohou ako kňazov stvorenia je prinášať všetko späť Bohu.
V hlbšom zmysle sme povolaní obetovať viac než len to, čo máme. Sme povolaní obetovať celé svoje ja. Sme povolaní stať sa ľuďmi, ktorí si vycvičia oči, aby videli Božiu prácu v každom aspekte života. Toto znamená „Be the Bee“, nachádzať Boha každý deň vo všetkom. Ľuďmi, ktorí si vycvičia srdce, aby pristupovali ku každému človeku a každej situácii s láskavosťou, vďačnosťou, pokorou, trpezlivosťou a láskou.
Slovami teológa Pavla Evdokimova, byť naozaj kňazom stvorenia znamená byť človekom, „ktorý zo svojho života urobí liturgiu, modlitbu, doxológiu — sviatosť večného spoločenstva“.
Aby sme skutočne dosiahli tento bod, musíme pracovať na tom, aby celý náš život, každý čin, každý pohyb, dokonca aj úsmev ľudskej tváre sa stal chválospevom, obetou, modlitbou. Nemáme obetovať to, čo máme, ale to, čo sme.
Ak si kresťan, už si oblečený na túto úlohu. Oblečený do rúcha svetla ako Božie dieťa.
Ak si kresťan, nosíš tú najlepšiu základnú vrstvu oblečenia. Base layer, ktorý ochráni tvoju dušu pred nárazovými vetrami, krupobitím, páliacim slnkom a zároveň odvádza pot, keď vo svojom živote padáš od vyčerpania a vrchol štítu, na ktorý kráčaš, je v nedohľadne.
