Blahoslavený Pavel Peter Gojdič OSBM bol šiestym prešovským gréckokatolíckym biskupom. Narodil sa južne od Prešova v Ruských Pekľanoch 17. júla 1888 v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Teologické štúdiá začal v Prešove a ukončil v Budapešti.
V roku 1911 prijal kňazské svätenie a v roku 1922 na Černečej hore pri Mukačeve vstúpil do rehole otcov baziliánov, kde prijal rehoľné meno Pavel. Za apoštolského administrátora Prešovskej eparchie bol vymenovaný v roku 1926.
O rok neskôr 25. marca 1927 bol v Chráme svätého Klementa v Ríme konsekrovaný za titulárneho biskupa harpašského. Pápež Pius XI. daroval novému otcovi biskupovi Pavlovi zlatý kríž so slovami: „Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v tvojej biskupskej službe!“ Budúcnosť dokázala, že už tieto slová boli prorocké.
Pri svojej biskupskej intronizácii vladyka Pavel v kázni narysoval hlavné body svojho apoštolátu slovami: „S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených!“ Nový eparcha sa zaslúžil o povznesenie duchovného života kňazov a veriacich. Na prvom mieste sa snažil o obnovu ducha. Kázal, napomínal i prosil, aby ľudia mali medzi sebou obetavú lásku, boli spojení s Bohom a budovali svoje šťastie na Bohu a jeho Desatore. Veľkú pozornosť venoval výchove mládeže, v ktorej videl budúcnosť. Povzbudzoval veriacich, aby sa zúčastňovali na bohoslužbách a mariánskych púťach. Zaujímal sa o život biednych, kde jeho láska dosiahla hrdinstvo v čase druhej svetovej vojny.
Ako cirkevný predstaviteľ verejne protestoval proti deportáciám Židov. Už 25. januára 1939, len dva dni po vzniku zvláštneho výboru pre vypracovanie Programu riešenia židovskej otázky, napísal pastiersky list, v ktorom upozorňoval na drastické dôsledky diskriminačnej politiky a pripomínal ľuďom základné princípy viery, podľa ktorých sme si pred Bohom všetci rovní. Varoval pred šírením nacistickej ideológie, šovinizmu a rasizmu.
Tento postoj je príkladom sily osobnosti biskupa a jeho daru rozlišovania. Už ako sídelný prešovský biskup (od 8. augusta 1940) napísal v máji 1942 po začatí židovských transportov list adresovaný vyslancovi Svätej stolice na Slovensku, kde opisuje ich hrôzy a navrhuje odstúpenie prezidenta Jozefa Tisa. Okrem iného v ňom uviedol: „Barbarstvá páchané na tomto biednom ľude prevyšujú každú nehumánnosť.“ Ideológiu nacizmu nazval epidémiou. V liste hájil aj záujmy Katolíckej cirkvi, ktorej povesť bola značne ohrozená. Neskôr sa potvrdila jeho obava, že vina za presadzovanie tzv. Židovského kódexu môže padnúť na katolícky klérus a celú Katolícku cirkev.
Biskup Pavel Peter obetavo chránil konkrétnych židovských spoluobčanov. Svojim kňazom nariadil, aby Židom pomáhali udeľovaním sviatosti krstu alebo vystavovaním falošných krstných listov, ale aj poskytovaním úkrytu na farách. Vybavoval prezidentské výnimky a ukrýval deti v inštitúciách biskupstva.
V múzeu koncentračného tábora Osvienčim sa preto nachádza aj jeho fotografia s textom: „Blahoslavený biskup Gojdič požadoval vydanie detí z transportov za účelom ich výchovy v katolíckych kláštoroch. Bola to zámienka, aby ich mohol zachrániť pred istou smrťou. Aj osobne, v rámci svojich možností pomáhal a tým mnohých zachránil.“
Rozvoj náboženského a duchovného života v eparchii biskupa Pavla prerušili vojnové udalosti a nástup komunistov k moci v roku 1948. Štátna moc bojovala zvlášť proti Gréckokatolíckej cirkvi. Biskup Gojdič odmietol komunistickou stranou a štátnou mocou podporovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, aj keď vedel, že sa tým sám vystaví prenasledovaniu a väzeniu.
Postupne ho izolovali od duchovenstva, ale aj od veriacich. Napriek veľkému tlaku, aby sa zriekol katolíckej viery a pretrhol putá s Rímom, všetky lákavé ponuky odmietol a vyhlásil: „Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená.“
Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný prístup k ľuďom sa mu dostalo zaslúženého uznania. Ľud ho nazýval mužom zlatého srdca a otcom trpiacich. V roku 1950 po takzvanom Prešovskom sobore bol uväznený a vo vykonštruovanom procese odsúdený na doživotie, pokutu 200-tisíc korún a stratu občianskych práv.
Po dlhej strastiplnej krížovej ceste ako mučeník za vieru a vernosť jednote Katolíckej cirkvi zomiera v leopoldovskej väznici v deň svojich narodením 17. júla 1960. Až v roku 1968 sa podarilo jeho telesné pozostatky previezť do Prešova, aj keď pod prísnym dozorom Štátnej bezpečnosti, a dôstojne pochovať. Dnes sú uložené v sarkofágu v Kaplnke svätého Kríža v eparchiálnej Katedrále svätého Jána Krstiteľa v Prešove. Pápež Ján Pavol II. v roku 2001 na Námestí svätého Petra v Ríme vyhlásil Pavla Petra Gojdiča OSBM za blahoslaveného.
V roku 2007 mu Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých pri pamätníku Jad Vašem udelila čestný titul Spravodlivý medzi národmi.
Na Slovensku je mu zasvätených deväť gréckokatolíckych chrámov a v dvoch ďalších je spolupatrónom. Gréckokatolícki veriaci sa naňho najmä v deň jeho sviatku obracajú modlitbou tropára:
Od detstva si si zamiloval Krista, večné Slovo. – Túžil si mu slúžiť v tichu a jednoduchosti srdca. – Ale pravica Najvyššieho si ťa vyvolila na biskupský stolec – a urobila ťa neochvejným pastierom svojho ľudu. – Obetoval si sa Bohu ako úplná žertva – pre vieru a jednotu Cirkvi. – Otec biskup a mučeník Pavol, pros Krista Boha, – aby spasil naše duše.
