Ako často sa nachádzame v slovách svätého Pavla, ktorý v Liste Rimanom hovorí: „Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“ (7,19)
V týchto slovách sa zrkadlí náš každodenný zápas. Koľkokrát sme si dali dobré predsavzatia – a neuskutočnili sme ich. Koľkokrát sme si povedali: „Toto by som nikdy neurobil, nikdy nepovedal,“ a predsa sme to urobili.
Je to neustály duchovný boj, každodenné prechádzanie križovatkami, na ktorých sa rozhodujeme, či pôjdeme širokou cestou sebectva, alebo úzkou cestou lásky, obety a darovania sa.
Preto sa nás Ježiš v dnešnom evanjeliu pýta: „Prečo neviete posúdiť prítomný čas?“ Nejde o súdenie ľudí, ale rozlíšenie, čo je v danom okamihu najdôležitejšie.
Žijeme v prítomnom čase a práve tento okamih je tým, čo naozaj máme v rukách. Tu a teraz môžeme tvoriť, konať dobro, priniesť niečo z nás.
Nedávno som si to uvedomil pri vysviacke diakona a ustanovení akolytu. Keď zaznelo ich meno, postavili sa a vyslovili jednoduché slová: „Tu som.“ Nie ako lokalizáciu, ale vyjadrenie bytia: „Som tu – naplno, v tejto chvíli, so všetkým, čo som.“
A tak sa môžeme aj my sami seba pýtať: „Som tu naozaj? Som prítomný naplno – mysľou, srdcom, vierou?“
Lebo Boh tu je. Ako pokrstení žijeme pod jeho Duchom, v prúde jeho lásky. Nedovoľme, aby nám niečo ukradlo prítomný okamih – ani ťarcha minulosti, ani obavy z budúcnosti.
Minulosť sa nás často drží so svojimi zlyhaniami či sklamaniami, ale aj s tým, čo bolo pekné a už sa nevráti. Budúcnosť zas prináša neistotu, obavy, množstvo alternatív. A kým sa tieto dve sily vnútorne bijú, zabúdame byť tu a teraz.
Rozpoznať prítomnú chvíľu znamená rozpoznať dobro, ktoré do nej môžeme vniesť. To je rozlišovanie času – vedomie, že jediná naozaj reálna chvíľa je tá, ktorá práve prebieha. Do nej môžem vstúpiť, niečo priniesť, niečo odovzdať.
Ráno mnohí z vás idú do práce, do školy, do nemocníc, na úrady. Možno si poviete: „To sú obyčajné, svetské veci.“ Ale práve tam má Boh miesto – uprostred vyučovania, rokovania či služobnej cesty. Ak sme ho ráno pozvali do svojho dňa, potom je prítomný v každej chvíli.
Buďme teda „in“ – nie v zmysle módneho výrazu, ale v zmysle plnej prítomnosti. Buď v situácii, v ktorej sa nachádzaš. Buď tam s Kristovým svetlom, ktoré v tebe žiari.
Duch Svätý prichádza k nám ako ranné slnko, ktoré dopadá na okno. V každom byte svieti rovnako, ale nie všade sa dostane rovnako dnu – niekde bránia záclony, rolety, zatvorené okná. Tam, kde je otvorené srdce, prenikne plnosť svetla.
Dovoľme teda dnešnému lúču Ducha Svätého, aby prenikol do nášho dňa – do jeho hodín, minút i sekúnd. Aby sme prirodzene, radostne a bez kŕča vyžarovali Krista aj v tých najobyčajnejších chvíľach.
A aké je slovo, ktoré je univerzálnym kľúčom ku každej situácii? Láska. Nie láska ako cit, ale ako rozhodnutie, ako postoj, ako dar. Láska, ktorá vychádza zo seba, je empatická, inšpirovaná Ježišom.
Sme pokrstení v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Každou modlitbou, čítaním Písma, sviatosťou zmierenia či Eucharistiou sa Boží signál posilňuje – a Kristus nám hovorí: „Len sa ma drž! Počítaj so mnou! Ja ťa budem viesť!“
Skúsme teda dnes vedomejšie počítať s tým, že Ježiš nás vedie – kdekoľvek sa nachádzame. Aj vtedy, keď naňho priamo nemyslíme, aj vtedy, keď sa nemodlíme, aj uprostred práce či rozhovorov. Nech všetko, čo robíme, robíme čo najlepšie – a čas, ktorý máme, využime naplno.
Pretože každý deň je sériou šancí priniesť svetlo, lásku a dobro.
