Vladko Gregor je katolícky publicista a glosátor s dušou rebela, ale pritom dobrý ako kus chleba. Mnohí ho poznáme ako briskného tvorcu esejí, postrehov či fejtónov, duchovných úvah a glos, ktoré rád posiela spriazneným dušiam.
Vždy, keď od neho cinkne v maile nová glosa, dá sa vytušiť, že Vladko zas zaujal postoj k niečomu, čo ho páli a tlačí v duši. Nie každý vie, že tento 67-ročný muž na dôchodku, ktorý prežil roky ako pracovník knižnice Slovenskej akadémie vied (SAV), mal v mladosti našliapnuté na sľubnú športovú kariéru. Tú preťal nečakaný úraz.
Pre jeho otvorenú povahu potom prišli aj nepríjemnosti s komunistickým režimom, pre ktorý bol nepohodlný. Raz darmo, rebeli vždy kráčajú po cestách posiatych pušným prachom…
To, že má literárny talent, vám potvrdia aj tieto názvy, ktoré priradil niektorým svojim meditáciám z ostatného obdobia:
- Čím viac máme naše nosy hore, tým viac básnime o pokore.
- Milí moji, buďme v tom podstatnom pred ľuďmi pokorní, lebo skôr či neskôr sa staneme všetkým ľuďom odporní.
- Nenasledujme len dovtedy Krista, kým je pravidelná sumička istá!
- Ak chce naša Katolícka cirkev byť naozaj skala, nemôže sa starať len o to, aby sa takou zdala.
- Môže byť požehnané rôzne úsilie, ale nikdy nie hlúpe násilie.
- Stále nám niekto hlučne vysvetľuje, že ho máme nasledovať, náš Spasiteľ nám v tichosti ukazuje, ako sa máme chovať.
- Bojujme proti zlu nekompromisne a snaživo, ale dokážme aj s nepriateľmi ísť na pivo.
- Je to pravda istá, že treba rozpoznať Krista a Antikrista.
- Čo robiť v celkom možnom prípade, že Ježiš nenájde vieru pri svojom príchode?
- Nemôžeš človeku zničiť jeho sen, prestane mať preňho cenu ďalší deň.
Tvorba mu pomáha preklenúť aj momentálne náročné zdravotné obdobie. Pred pár dňami napísal v maile: „Zažívam teraz naozaj veľké trápenie, ale bez neho by sa mi dosť podstatné veci nepodarilo vyjadriť.“ V roku 2012 mu vyšla kniha Svedectvo času, ktorá je súborným vydaním jeho esejistickej tvorby reflektujúcej dianie a spoločenský vývin od konca 70. rokov po súčasnosť, ale aj každodenné ľudské stretnutia.
V roku 2015 nadviazal na uvedenú knihu jej pokračovaním, ktoré nazval Svedectvo času II – Básne plné dobroty. Obe knihy vydalo vydavateľstvo PostScriptum.
Prvá časť tejto druhej knihy obsahuje výber z jeho esejí, komentárov a glos, pričom materiály sú chronologicky usporiadané od júna 2010 do mája 2015. Jednotlivé kapitoly vždy uvádza (pre Vladkovu tvorbu príznačný) veršovaný titulok či aforizmus naznačujúci tému, napríklad: „Bojujeme všetci o akúsi kosť, nevieme presne, kedy máme dosť, a na tých iných máme hriešnu zlosť.“ Textom nechýba kritický pohľad na problémy, hĺbavé uvažovanie, neraz úprimné rozhorčenie nad nešvármi, ba aj irónia a sarkazmus, ktorými upozorňuje na veci a javy vôkol seba.
„Celá moja tvorba je hlavne o tom, prečo verím a v čom je hodnota kresťanskej viery, ďalej o slovenskej filozofii dejín, zmierení medzi náboženstvami a národmi, najmä na našom území. “No a bonusom pre čitateľov je pripojenie dovtedy nepublikovaných veršov z pozostalosti jeho vzácneho otca Vladimíra Gregora st., ktorý, ako sa dozvedáme, ich písal iba do šuplíka, hoci odrážajú zrelosť a hodnotovú hĺbku, ktorá si zaslúžila vyjsť na verejnosť.
Svojho otca charakterizuje Vladko Gregor ml. takto: „Otec bol filozofický básnik. Zažil v totalite aj pracovný tábor PTP, kde bol 3,5 roka. Bol statočný, písal vedecké práce, hoci nemal vysokú školu. Nebol totiž ochotný robiť skúšky z marxizmu-leninizmu a vedeckého ateizmu, nemal nato žalúdok. V tom mi bol príkladom. Otec na mňa vo veľkom vplýval. A vážil si ma; aj môj syn si ma váži. A čo môže človek od života viac chcieť? V tomto smere som šťastný človek. Napriek tomu, že som typ nespokojenca,“ poznamená.
Priznáva, že od smrti otca v roku 2013 s ním neraz vedie na diaľku dialóg, v duchu sa pýta, čo by povedal na jeho tvorbu. V jednej z meditácií z ostatného obdobia z kategórie „Meditácie nie príliš medové“ napísal:
Komunisti verili, že rozkážu vetru, dažďu, a súčasní liberáli veria, že my, každý osobne, rozhodneme o tom, či sme muž, alebo žena, bez ohľadu na to, či je to pravda a čo to urobí s našimi blízkymi a celým spoločenstvom… Veľmi záhadnými sa nám môžu zdať Ježišove slová, že nepriniesol na zem pokoj, ale rozdelenie, oheň a meč. Asi by sa nám to nemalo zdať také divné, keď vidíme, že obe svetové vojny sa rozhoreli v kresťanských krajinách, a zdá sa, že tá tretia tiež. Roky sa snažím hovoriť pravdu a debatovať o nej.
Žiaľ, skúsenosť mi hovorí, že ak človek v niečo pevne verí, končí sa každá diskusia a možnosť zmierenia. Vždy mi bolo čudné, že Ježišovu múdrosť neocenila vtedajšia veriaca intelektuálna elita, ale musel si hľadať poslucháčov medzi rybármi, colníkmi a tak podobne… Ježiš si nachádzal poslucháčov a nasledovníkov nie medzi puncovanými a oficiálnymi vzdelancami, ale medzi ľuďmi praxe, niekedy aj trochu pochybnej, ziskovej a mierne hriešnej. Tak ako s ním dokázali debatovať colníci a rybári, tak so mnou rozpočtári a plynári.
A v inej meditácii na záver zas volá, apeluje: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás, pyšných, hrozných a hriešnych, ale, chvála Bohu, aj úbohých a smiešnych.“
Úraz, ktorý všetko zmenil
Lenže nebyť jednej udalosti, pravdepodobne by nič nenapísal. Vracia sa k tomu slovami: „Mal som sedemnásť. Tri dni po tom, čo som vyhral dorastenecké majstrovstvá Československa, ma zrazilo auto. Nič si z tej zrážky nepamätám, ale tri mesiace ma dávali dokopy v troch nemocniciach.
Priznám sa, dalo mi to trochu hlbší pohľad na život, a nebyť toho, možno by som robil niečo úplne iné – napríklad trénera alebo učiteľa a nepísal by som; ale takto sa môj osud zvrtol. Mal som potom zlé obdobie, bol som deprimovaný z toho úrazu, ale nejako som sa pozbieral. A rozpísal som sa až v dvadsiatich.
Bol som aj na vysokej škole, ale vždy som bol dosť rezolútny a rád som hovoril, čo si myslím. A to sa za normalizácie nesmelo. A teda napriek tomu, že som mal samé jednotky, robil som nepríjemnosti učiteľom aj rodine, lebo som bol dokonca bezpečnostnými orgánmi sledovaný. Preto som radšej z filozofickej fakulty odišiel, hoci ma tam mali radi a možno by ma aj boli podržali, ale ja som mal pocit, že odchádzam zo Sodomy a Gomory.
Neľutujem to, lebo keď človek niečo obetuje pre dobrú vec a Božie meno i Božiu chválu, odmenu vždy dostane už na tomto svete a oveľa viac získa, než si dokáže predstaviť. Odvtedy som pracoval po knižniciach: najprv tri roky v Univerzitnej knižnici v Bratislave, potom vyše 35 rokov v knižnici SAV.“
V knižnici vždy rád debatoval s ľuďmi. Pripadal si ako pedagóg. Snažil sa ich aj rozveseliť, pýtal sa na ich problémy, s mnohými sa spriatelil. „Ja som bol totiž vždy vážny, a čím som bol starší, tak v knižnici mi, naopak, dobre padlo kamarátstvo s mladšími.“ Občas, keď zistili, aký má v mnohých knihách i sférach života prehľad, mu hovorili „pán profesor“, prípadne „pán doktor“, ale on vždy kontroval, že je len „CSS – celkom slušný (knižničný) skladník“.
Pri rozhovore zabŕdnem doňho aj otázkou, či bolo preňho ťažké úplne sa vzdať športu. Ale má v tom jasno: „Ja som vždy rekreačne trénoval. V rámci možností. S tou nohou operovanou po úraze som, samozrejme, nejaké pochody nemohol robiť, ale cvičil som s činkami a hádzal som amatérsky kladivom – vtedy som mal pocit, že od seba odhadzujem všetky starosti. Ale kým som robil v knižnici, aj tam som mal fyzickú ‚zaberačku‘, lebo som sa naťahoval do päťmetrových výšok za knihami, to nebolo med lízať.“
Talent vytepaný z vnútornej vzbury
V literárnej tvorbe začínal esejami. A čuduj sa svete, inšpirovala ho učiteľka brannej prípravy, ktorá vykladala husitské hnutie cez prizmu komunistickej optiky. No a to bola pre Vladka voda na mlyn: rozhorčilo ho to natoľko, že o tom napísal a prečítal to nahlas pred celou vysokoškolskou aulou. „Potom už nebolo mysliteľné, aby som na tej škole dlhšie zostal. Ako som už spomínal, odišiel som.
Ale k písaniu ma motivovala aj udalosť z roku 1978: pri ‚revolučnej samovražde‘ sekty Chrám ľudu zahynulo v guyanskom mestečku Jonestown 909 ľudí, z toho 275 detí. Vodca sekty Američan Jim Jones sľuboval svojim priaznivcom úplnú ekonomickú, sociálnu i rasovú rovnosť.
Členovia sekty zomreli po vypití limonády zmiešanej pravdepodobne s kyanidom a ich vodca sa so svojou ošetrovateľkou zastrelil. No a po tejto udalosti si aj náš vtedajší režim vyplachoval ústa náboženstvom, že k čomu to ľudí vedie. A aj o tom som napísal provokačnú vec na tú dobu.
Našťastie som vyšiel pomerne bezúhonne z tých čias. Možno aj tá moja športová kariéra, síce krátka, ale úspešná, mi pozdvihla sebavedomie. No zároveň ma učila disciplíne, lebo išlo o desaťboj. Človek si musel všetko rozmyslieť a rozškatuľkovať, byť trpezlivý, dokázať aj oddychovať a všetko si rozdeliť. Ja som bol v športe taký nadupaný samorast, prirodzený talent. Dotiahol som to ako dorastenec na prvé miesto v Československu v desaťboji…
Človek veru ani nevie, kam ho to niekedy v živote ‚hodí‘ a aké zážitky ho namotivujú. Mne pomáhala dôvera v Boha. Vždy som bol veriaci, nikdy som nezapochyboval; ani v horších obdobiach. A to ma chránilo pred zúfalstvom. Lebo človek keď vidí, čo sa deje okolo a akí sú niekedy ľudia, mnohých to irituje, ba vedie aj k depresiám. Myslím, že práve tá dôvera v niekoho nad nami (Boha), kto to sleduje a kontroluje, človeku veľmi pomáha, a odrazilo sa to aj v mojich knihách.
Viera dáva človeku do života koncepciu, dáva mu nádej, napokon, aj z pohľadu modernej vedy sa prišlo na to, že veda nie je všemocná. Napríklad kvantová fyzika, teória relativity a ďalšie nové javy poukazujú na to, že pochopiť vesmír v jeho celosti a pôvode nám v určitom zmysle zostane nedostupné.
My si robíme veľké nároky, ako to kedysi povedal Pierre Simone de Laplace. Keď sa ho pýtal Napoleon, kde je v jeho úvahách Boh, tak odpovedal, že on ho nepotrebuje, že všetko sa dá vyrátať. Ale prišli sme na to, že musíme byť trochu skromnejší.
No a k viere patrí aj hlbší pohľad na život. Keď čítam Kristov život a porovnávam si to s tým, čo ja zažívam, prežívam, uvedomujem si, že mnohé veci sa ani nedajú teoreticky opísať, treba to zažiť alebo nejako realizovať v medziľudských vzťahoch.“
Nie nadarmo je jeho duchovným obľúbencom zo svätcov svätý Ignác z Loyoly. „Tiež som bol vždy taký bojovný a tiež som zažil úraz podobne ako on.“
Ponor do medziľudských vzťahov
V čom dnes vidí výzvy pre Cirkev? „Musíme si uvedomiť, v čom je naše kresťanstvo výnimočné. Svet je na šikmej ploche a tá evanjeliová sila je stále potrebná. Majme úctu k druhým, pomáhajme im, ale zároveň si vážme samých seba, ako to naznačujem v celej svojej tvorbe.
Rád debatujem s ľuďmi v menších skupinách, po dvoch, po troch. Niekedy si ani neuvedomujeme hĺbku Kristových slov, že kde sú dvaja či traja v jeho mene zhromaždení, tam je aj on. Ja dosť hlboko prežívam medziľudské vzťahy. A aj každá z mojich úvah je niekomu adresovaná – vždy mám niekoho pred očami, keď píšem.
Spisovatelia, akými boli Jonáš Záborský alebo Martin Kukučín, ma oslovujú svojou tvorbou, lebo verne podávali život a mali veru preto aj nepríjemnosti. Ale statočne si držali svoju vieru aj lásku k tomuto špatnokrásnemu národu.“
A Vladko ešte zauvažuje nahlas: „Trhový mechanizmus, v ktorom žijeme, by nemal znamenať, že kto si čo trhne, to má. Určite sú aj témy, ktoré sa nedajú vyjadrovať ekonomickými záujmami, napríklad vzájomná solidarita. Žiaľ, dnes vidíme toľko krívd, toľko rozdielov napríklad v príjmoch a malo by sa s tým niečo diať, lebo ako apokalypticky vystríham, môžu prestať tiecť nervy a môže potiecť krv.“
Keď mu kontrujem, že pri tom všetkom, akou kucapacou prechádza dnešný svet, nebude mať ešte dlho núdzu o stále nové a nové podnety na glosy, fejtóny a úvahy, prehodí: „Nuž, svet sa veľmi mení a je veľmi nervózny. Aj v Cirkvi vznikajú nové tendencie, nové smery, ale na druhej strane k niektorým veciam a tradíciám by sme sa aj mohli vrátiť a oživiť ich. Lebo to, čo overili veky, netreba zahadzovať.“
Humor a nádej ako svetlo v tuneli
Za čo je Bohu vďačný? „Za to, že som zažil dobrú rodinu aj rodičov a že som pri tej mojej otvorenosti a drzosti vlastne veľmi dobre obišiel, keď si uvedomím, koľko ľudí bolo mučených a zabíjaných. Presvedčil som sa, že anjeli strážni fungujú, ale myslím, že ich mám najmenej dvoch alebo troch. Jeden by to pri mne nebol stíhal.“
Ľudia by podľa neho nemali strácať humor a nádej, lebo ich nájdeme aj v Knihe kníh – Biblii, ktorá ukazuje nádej a východisko aj z bolestných situácií. Ohliadnuc sa za životom dodáva: „Keď sa človeku stane nešťastie, Boh vie aj z neho vyprodukovať čosi užitočné. A pokiaľ sa človek nedostane na spodok, ťažko dokáže niektoré veci zreflektovať.
Božia prítomnosť je neustála. Veď v ťažkých situáciách sa len málo ľudí stáva alebo zostáva ateistami. Niekedy si sami vlastným plánovaním a zhonom ubližujeme. Mali by sme aj z mála vyťažiť veľa. Ja som okrem úrazu, keď ma zrazilo auto, mal ešte pád z rebríka, narazil som si hlavu. Chvíľu som ani nevedel, v akej zmene robím ani ako sa volám, ale na druhý deň som už písal. Boh má svoje cesty a sú skutočne nevyspytateľné, treba si ich vážiť.“
Hoci má ťažké srdce na súčasnú slovenskú rozdelenú spoločnosť, v ktorej je veľa frustrácie a málo úctivého dialógu, doplní: „Aj v tom je láska k človeku, že keď mu chcem dobre, niekedy s ním nemôžem vo všetkom súhlasiť. Vždy berme človeka komplexne: väčšinou ani jeden z nás nie je absolútne dobrý, ale ani absolútne zlý. V každom je ‚mišung‘ dobra aj zla. Vždy musíme najprv natrafiť na tú dobrú stránku človeka a potom skôr príkladom než nejakým mudrovaním ho, povedzme, povzbudiť v tých jeho lepších vlastnostiach.“
Po rozhovore s týmto mužom ma premkol pocit, ktorý u novinárov často nenastáva: nepovedal ani jedno zbytočné slovo alebo slovo navyše. Jeho čas pri odovzdávaní tohto svedectva mi pripomenul Milana Rúfusa. Parafrázujúc jeho slová, Vladko Gregor „položil na stôl (slová) presné ako chlieb alebo voda… A nestúpal si pritom na päty. Tým menej na špičky…“
