Krajský súd v Hradci Králové rehabilitoval rímskokatolíckeho kňaza Josefa Toufara (1902 – 1950), čím formálne odstránil prekážku na ceste k jeho blahorečeniu. Zatknutie a uväznenie otca Toufara nebolo v súlade s vtedy platnými zákonmi, ergo bolo neplatné.
Otec Josef Toufar je jednou z najznámejších obetí komunistického prenasledovania Cirkvi v bývalom Československu.
Jeho meno sa spája s Číhošťským zázrakom. Podľa devätnástich očitých svedkov sa počas bohoslužby v tamojšom Kostole nanebovzatia Panny Márie na Prvú adventnú nedeľu v roku 1949 pohol kríž. Stalo sa to počas kázne otca Toufara a on sám to nevidel, po upozornení farníkov však celú záležitosť nahlásil na biskupstve netušiac, aké následky to vyvolá. 28. januára 1950 otca Toufara zatkli, a pretože odmietol podpísať predložený protokol, štyri týždne ho mučili.
Nútili ho priznať sa, že to on manipuloval s krížom a o žiaden zázrak nešlo. Rovnako ho nútili k priznaniu, že sexuálne zneužíval maloletých. Neskoršie vyšetrovanie však pravdivosť týchto obvinení vylúčilo. Tri dni po vynútenom podpísaní viny 25. februára otec Toufar na následky mučenia zomrel, aj keď 48-ročného kňaza sa komunisti ešte pokúšali udržať pri živote, lebo mal hrať hlavnú úlohu v zinscenovanom súdnom procese.
Otec Josef Toufar bol pochovaný v hromadnom hrobe na cintoríne v Prahe-Ďábliciach pod falošným menom J. Zohar. Príbuzným bolo jeho úmrtie oznámené až po štyroch rokoch.
Príbeh číhošťského farára využil komunistický režim na diskreditáciu Cirkvi na základe jej viery v zázraky a nakrútil film, v ktorom mal pôvodne vystupovať aj samotný Toufar, čo však znemožnila jeho smrť. Otec Toufar sa v 20. storočí stal synonymom „katolíckeho triedneho nepriateľa“.
Na druhej strane o ňom v roku 1972 napísal román významný exilový autor Josef Škvorecký s príznačným názvom Mirákl (Zázrak). Po Zamatovej revolúcii v roku 1989 bola verejnosť skrze knihy a nový film informovaná o skutočnom pozadí kampane, ktorú osobne viedol predseda Komunistickej strany Československa a prezident Československej republiky Klement Gottwald. V roku 2009 uviedlo pražské Národné divadlo v premiére komornú operu Aleša Březinu Toufar s vtedy 84-ročnou altistkou Soňou Červenou (1925 – 2023) v titulnej úlohe.
Iniciátorom podnetu na Toufarovu súdnu rehabilitáciu bol zakladateľ brnianskeho Múzea českého a slovenského exilu 20. storočia Jan Kratochvíl. Podnet štátnemu zastupiteľstvu spracoval advokát Lubomír Müller, ktorý sa zaoberá rehabilitáciami ľudí utláčaných komunistickým režimom. Pretože Toufar nemal žiadnych potomkov či súrodencov, ktorí by mohli návrh súdu podať, urobil tak ako oprávnená osoba prokurátor.
„Dávajú sa (mu) vyznamenaniu a stavajú sochy, ale právnu otázku veci zatiaľ nikto neriešil,“ povedal Müller. V roku 2014 český prezident Miloš Zeman udelil Toufarovi in memoriam medailu Za zásluhy.
Rehabilitácia kňaza Josefa Toufara zvlášť ležala na srdci aj emeritnému pražskému arcibiskupovi kardinálovi Dominikovi Dukovi. Za jeho predsedníctva Česká biskupská konferencia v roku 2013 súhlasila so začatím procesu mučeníkovho blahorečenia. V nasledujúcom roku boli Toufarove pozostatky exhumované z masového hrobu v Prahe a rok nato znovu pochované v bývalom Toufarovom farskom kostole v Číhošti.
Diecézna fáza procesu jeho blahorečenia sa začala v roku 2018 a teraz po trojročnom útlme následkom pandémie opäť naberá na obrátkach. Postulátorom procesu je päťdesiatdvaročný rímskokatolícky kňaz a historik profesor Tomáš Petráček.
(kathpress.at)
