Veď verím v Boha – ale Cirkev? Tá ma nezaujíma. Cirkev je akousi paródiou vecí Boha. Zle zahranou groteskou jeho veľkolepého scenára.
Takýto názor nie je ničím výnimočný. Je dokonca až banálny. O to je prekvapujúcejšie, ak počuje človek opak.
Prednedávnom som stretol jedného veľmi úspešného slovenského podnikateľa a vizionára. Po krátkej a neplodnej debate, keď sme sa prebrodili cez bažiny neúrodnej pôdy, prišli sme k výživnejším témam, zmyslu. Keď môj partner v debate odhalil, že som veriacim človekom, jeho záujem počúvať mnohonásobné vzrástol. Ako som videl rozhárajúcu sa iskru v jeho očiach, začal som s radosťou rozprávať o Pánu Bohu ako o veľkom tajomstve; prvom hýbateľovi, ktorý nikdy neodhalil svoju tvár.
Opatrne som svojmu sekulárnemu priateľovi vyrozprával všetky stránky Boha, ktoré človek nedokáže slovami uchopiť. Po chvíli som videl, že množstvo mojich slov zadúša plameň jeho záujmu a stále viac sa zrýchľujúce pohyby jeho pravej nohy signalizovali jeho rastúcu netrpezlivosť.
„Boh, ten ma nezaujíma, ale Cirkev, tá je nedoceniteľne fascinujúca,“ prerušil moje rozprávanie.
A prvýkrát som počul rozprávať o Cirkvi ako dokonalej organizácii, ktorá prežila všetky možné krízy aj vrcholy, mala neschopných manažérov a skorumpovaných CEO, a napriek tomu je už 2000 rokov tou najúspešnejšou organizáciou, ktorá by mohla byť vzorom pre každú firmu. Mohla by inšpirovať každý v garáži začínajúci startup, ako z nuly vybudovať nadnárodnú spoločnosť.
Postupne sme sa dostali k jadru. Môjho vskutku originálneho priateľa najviac fascinovalo to, čo dnes v demokracii najviac dráždi. Prísna hierarchia.
Cirkev je štruktúrovaná ako hierarchia. A názor, že je to inšpirujúce vo svete, kde si ceníme rovnosť a dôstojnosť všetkých ľudí, je vskutku hodný zamyslenia.
Hierarchia sa zvyčajne definuje ako „systém alebo organizácia, v ktorej sú ľudia alebo skupiny zoradené jeden nad druhým podľa statusu alebo autority“.
Ak je teda Cirkev hierarchiou, znamená to, že niektorí ľudia majú vyšší status ako iní? Znamená to, že niektorí ľudia sú dôležitejší alebo lepší ako iní? Cirkev hierarchiu nedefinuje. Slovo „hierarchia“ pochádza z gréckeho slova ιεραρχία a doslova znamená „svätý“ alebo „posvätný poriadok“.
Svätý Dionýz Areopagita nazýva hierarchiu „posvätným poriadkom na obraz Boha“.
Svätý Dionýz, jeden z najoriginálnejších teológov v dejinách Cirkvi (a jeden z mojich osobných obľúbencov), napísal dve dôležité diela na túto tému: jedno o nebeskej hierarchii anjelských mocností a druhé o hierarchii Cirkvi. Jeho vysvetlenie je, že toto posvätné usporiadanie, táto hierarchia v Cirkvi, odráža spôsob, akým si navzájom pomáhame spojiť sa s Bohom.
Boh stvoril vesmír a všetko v ňom. Naším cieľom je spojiť sa s Bohom, zdrojom života; otvoriť svoje životy jeho svetlu a prijať jeho pozvanie do jeho Nadnárodného korporátu.
Avšak Božie svetlo je pre nás viditeľné len do tej miery, do akej sme pripravení ho vidieť; podobne, ako je fyzické svetlo viditeľné len v závislosti od sily nášho zraku. Toto je dôvod, prečo je zavedená hierarchia aj u anjelov, Od tých najvyšších cherubínov a serafínov cez archanjelov až po anjelov.
Podľa Dionýza nejde o to, že cherubíni alebo serafíni sú lepší ako ostatné anjelské rády. Majú len inú kapacitu, inú schopnosť vidieť Božie svetlo – schopnosť, ktorá zodpovedá ich úlohe v spáse všetkých.
A táto schopnosť so sebou prináša zodpovednosť: ich úlohou je zdieľať Božie svetlo s ostatnými anjelskými mocnosťami nižšie v hierarchii; rovnako, ako je úlohou archanjelov a anjelov zdieľať Božie svetlo s nami, keď ho prijmú.
V hierarchii anjelských mocností vidíme krásnu symetriu. Každý rád je tu na to, aby prijímal Božie svetlo a potom ho odovzdával ďalej. Byť osvecovaný a zároveň osvecovať iných. Byť očisťovaný a zdokonaľovaný, pričom očisťuje a zdokonaľuje iných.
A niečo podobné sa deje aj v hierarchii Cirkvi.
Naši biskupi prijímajú Božie svetlo a odovzdávajú ho ďalej. Vedú nás v bohoslužbách počas Božskej liturgie, kážu a vysvetľujú evanjelium, vysväcujú nových klerikov. Vedú všetky cirkevné spoločenstvá v metropolii alebo arcidiecéze.
Naši presbyteri, kňazi nás vedú v bohoslužbách, kážu a učia, keď je biskup neprítomný. Nasledujú vedenie biskupa a na oplátku vedú ľudí vo svojej farnosti.
A naši diakoni nás vedú v modlitbe, slúžia veriacim a pomáhajú presbyterom a biskupom, pričom nasledujú ich vedenie. Takže v Cirkvi hierarchia neznamená status alebo že niekto je lepší. Jednoducho znamená službu toho, kto komu drží baterku, aby mohol kráčať divokou cestou života a nestratil stopu zanechanú našimi predchodcami.
Hierarchia namiesto toho predstavuje vzájomnú prepojenosť, to, ako slúžime a sme obsluhovaní druhými; ako vedieme druhých a sme nimi vedení.
A toto usporiadanie, táto vzájomná závislosť, dáva zmysel práve vďaka našim rozdielom.
Alexander Schmemann vo svojich denníkoch píše: „Osoba – muž alebo žena – hladujúca po rovnosti je už vyprázdnená a neosobná, pretože osobnosť sa utvára tým, čo ju odlišuje od druhých, a nepodlieha absurdnému zákonu rovnosti. Podstatou lásky je totálna absencia porovnávania. V tomto svete nemôže existovať rovnosť, pretože svet bol stvorený láskou, a nie princípmi. A svet túži po láske, nie po rovnosti. Naša kultúra je démonická, pretože v jej základe je porovnávanie. Lebo porovnávanie, čisto matematicky, vedie vždy k poznaniu nerovnosti.“
Naše oči nie sú dôležitejšie ako naše uši. Naše ruky nie sú dôležitejšie ako naše nohy. Každá časť tela má svoju vlastnú špecifickú úlohu na prospech celého tela.
A hierarchiu si môžete predstaviť ako spôsob, akým rôzne časti nášho tela prijímajú výživu.
Naše ústa prijímajú jedlo vcelku. Keď ho prehltneme, posúvame ho do žalúdka, ktorý ho musí prijať rozžuté. A skôr než sa táto výživa dostane do zvyšku nášho tela, musí sa stráviť.
Naše telá sú usporiadané do tohto poriadku vzájomnej starostlivosti a závislosti. A podobne je to aj s najúspešnejšou firmou: Cirkvou.
Pretože aj keď sme si všetci rovní, nie sme všetci rovnakí.
A naše rozdiely sú príležitosťou učiť sa a učiť druhých; prijímať a dávať; starať sa a nechať sa o seba starať.
Byť vďační za požehnania, ktoré dostávame, a potom ich slobodne dávať iným.
Pretože toto znamená hierarchiu v skutočnosti.
Moje stretnutie vyvrátilo stereotyp dôležitosti Boha bez Cirkvi. Môže to však fungovať aj opačne? Môže byť Cirkev telom bez hlavy?
