Už odmala mi vŕtala hlavou otázka: Čo robil Kristus, keď bol tri dni sám zavretý v hrobe? Smartfón ani WiFi nemal, seriály nepozeral. Že by len tak oddychoval na chladnom kameni a spriadal plány, ako budú jeho blízki zízať, keď príde jeho čas a on sa začne s prepichnutými rukami a nohami a prerazeným bokom producírovať po palestínskych cestách?
„Kristus vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol,
a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“
V tieto dni tento verš neustále napĺňa východné chrámy, spieva sa všade a pri všetkom. Znovu a znovu sa pripomína, až sa stane takým samozrejmým, že mi ani nenapadne začudovať sa nad jeho prazvláštnym obsahom.
V tieto dni nevypĺňame naše chrámy len typickými spevmi, ale aj bozkávame typické ikony a klaniame sa im. Pred ikonostasom máme prázdny hrob, a práve táto ikona zobrazuje Krista stojaceho nad množstvom kostí, sebavedome ťahajúceho kohosi z otvoreného hrobu.
A práve tieto ikony a spevy nám prezrádzajú, čo sa odohrávalo v zatvorenom hrobe. Kristus nezaháľal, naopak, mal plné ruky práce. Vydal sa totiž na dobrodružstvo na miesta, odkiaľ sa už len tak nevracia, zostúpil do hádu, aby bojoval s temnotou a oslobodil tých, čo boli spútaní.
Na ikonách, ktoré žiaria svetlom večnosti, vidíme Krista zostupovať s mocou, rúcho sa mu vlní v prúde slávy, a on, držiac Adama i Evu, vyťahuje mŕtvych z prachu hrobov po tom, čo brány pekla rozbil ako ten, čo nesie kľúče života.
Tento čin sa v angličtine volá „Harrowing of Hell“; sloveso harrow je drsné, silné a znamená rozorať, roztrhnúť, prejsť pevným a rozvrátiť ho tak, že sa už nikdy nevráti do starého poriadku.
Ako oráč pripravuje zem na život, tak Kristus rozoráva predpeklie, láme jeho tvrdosť a mení ho na miesto nádeje. Hádes alebo šeol, o ktorom čítame v Písme, nie je miestom múk ako Gehenna, ale čakaním v tieni smrti. V slovenčine máme pre toto všetko iba jedno slovo – „peklo“. Tradícia však hovorí o zostúpení do šeolu, miesta, kde všetci mŕtvi čakali, kým sa dejiny neuzavrú; dovtedy tam nik nemohol vstúpiť.
Ale Ježiš našiel „chybu v programe“ a nabúral sa do systému, zmenil zdrojový kód, obrátil beh dejín. Kristus zomrel ako človek, a tak do hádu smel vstúpiť. No že tam s mŕtvym človekom vstúpi Boží Syn, na takúto absurditu tam nebol nikto pripravený. A reakcia? Celý hádes sa zrútil. Smrť nečakala, že vstúpi Stvoriteľ. On zničil jej moc, prelomil jej kruh, a pretože bol aj človekom, vydláždil cestu, po ktorej teraz môžeme ísť za ním aj my.
Tam Adam, praotec všetkých, s ostatnými čakal,
kým nepríde ten, čo premôže smrť a vynesie život.
A smrť? Už nie je strašná. Je porazená,
a stáva sa bránou do večnosti.
Niet sa čomu čudovať, veď Kristus sám predpovedal, načo bude potrebovať toto trojdňové súkromie: „Ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme.“
Apoštol Pavol mu dal za pravdu: „A čo iné znamená ‚vystúpil‘, ako že aj zostúpil do nižších častí zeme?“
Peter takisto píše, že „[Kristus] kázal aj duchom, čo boli vo väzení“, že evanjelium zaznelo aj mŕtvym a že smrť ho nemohla držať, on ju prelomil.
Už žalmy pripravovali túto chvíľu:
„Zdvihnite brány, svoje hlavice,
a vyvýšte sa, brány prastaré,
lebo má vstúpiť kráľ slávy!
Ktože je ten kráľ slávy?
Pán silný a mocný,
Pán mocný v boji.“
„Z temnôt a z tône smrti ich vyviedol a ich putá rozlomil.“
A cirkevní otcovia? V ich slovách horí tá istá viera.
Svätý Irenej, žiak Polykarpa, hovorí: „Pán zostúpil do podsvetia, kázal tam o odpustení tým, čo veria.“
Cyril Jeruzalemský píše: „Hroby sa roztrhli od strachu pred ním.“
Ambróz Milánsky vysvetľuje: „Putá smrti ho nemohli spútať. On bol mocnejší, prišiel oslobodiť.“
Augustín tvrdí: „Je nepochybné, že Pán, po smrti v tele, zostúpil do pekiel.“
Ján Damascénsky konštatuje: „Ako slnko osvetľuje zem, tak Kristus osvetlil tých, čo sedeli v tme pod zemou.“
A napokon svätý Ján Zlatoústy káže slovami, ktoré znejú storočiami ako zvon večnosti: „Smrť, kde je tvoj osteň? Peklo, kde je tvoje víťazstvo? Kristus vstal z mŕtvych a ty si porazené. Kristus vstal z mŕtvych a padli démoni. Kristus vstal z mŕtvych a radujú sa anjeli. Kristus vstal z mŕtvych a vládne život. Kristus vstal z mŕtvych a nikto nezostal v hrobe. Hľa, Kristus vstal z mŕtvych a stal sa prvým medzi zosnulými. Jemu sláva a moc na veky vekov! Amen.“
A tak spievame starodávnu pieseň:
„Keď si zostúpil k smrti, Život nesmrteľný,
žiarou svojho božstva premohol si peklo.
Zosnulých si vyviedol z hlbín podsvetia.
Všetky mocnosti nebies volali:
Sláva tebe, Darca života, Kriste, Bože náš!“
Zdá sa, že celej Cirkvi bolo odpradávna jasné, čo sa bude v tomto hrobe diať. Kristus nás nemal po krk a nepotreboval si od nás oddýchnuť, tak ako dnes radia mnohí psychológovia ľuďom v pomáhajúcich profesiách: „Dbajte o seba, aby ste nevyhoreli. Nájdite si čas na seba, ideálne osamote.“ Kristus namiesto toho, aby uplatňoval self-care a liečil svoje zbičované telo, vyťahoval našich predkov zo zovretia smrti.
