V čase úbytku kňazských povolaní sa správa zo Sýrie dá nazvať ozajstnou raritou. 6. júla boli v meste Aleppo za kňazov v rámci jedného obradu vysvätení dvaja bratia, dvojčatá Juraj a Ján Jalloufovci, františkáni z Kustódie Svätej zeme. Kňazské svätenie bratom udelil ich strýko Hanna Jallouf, ktorý je rovnako františkánom a už niekoľko mesiacov latinským apoštolským vikárom v Aleppe.
„Vyrástli sme v rodine, ktorá nám vštepovala živú vieru a lásku k modlitbe,“ povedali bratia v rozhovore pre spravodajský portál ACN.
Dvojčatám narodeným v januári 1996 lekári spočiatku veľa šancí na prežitie nedávali. „Naša matka zložila niekoľko sľubov, aby nám vyprosila zdravie, jeden z nich dala aj svätému Antonovi. Preto nás už ako deti obliekala do františkánskych habitov.“
Keď nám ich Pán daroval, potom to niečo znamená,“ spomína si matka novokňazov na svoju reakciu, keď sa dozvedela, že po troch starších synoch (17, 16 a 8 rokov) a jednej dcére, ktorá zomrela krátko po pôrode, čaká teraz dvojičky. Bratia sú identickí, pokiaľ ide o výzor, ale úplne rozdielni, čo sa týka pováh.
Juraj a Ján sa od detstva zapájali do života františkánskej komunity v Aleppe ako miništranti, katechéti a v rôznych mládežníckych skupinách – až v takej miere, že „ich rodičia sa niekedy pýtali, či si nechcú prenajať izbu v kláštore a prespávať tam“.
Ich duchovné povolanie vzniklo a rástlo uprostred útrap vojny, ktorá vypukla, keď mali chlapci 15 rokov. „Snažil som sa chodiť na svätú omšu každý deň,“ hovorí Juraj a pokračuje: „Bál som sa, ale stále som si hovoril: ,Ničoho sa nebojím, veď si so mnou.‘ Táto veta ma viedla, upokojila, dala mi pokoj.“
Jurajova cesta ku kňazstvu
Medzitým sa ich starší súrodenci už presťahovali do Holandska a čakali na zvyšok rodiny, kým dvojčatá ukončia školskú dochádzku.
„Vo veku 18 rokov som upadol do úplného zmätku. Začal som sa sám seba pýtať: ‚Kto som?‘, ‚Prečo som na tomto svete?‘ a ‚Aký je Boží plán pre môj život?‘“
Juraj zápasil medzi svojimi vlastnými snami a Božím povolaním. „V jednej chvíli som premýšľal o uzavretí dohody: ‚Nechaj ma dosiahnuť, čo chcem, a ak túžba stať sa kňazom stále existuje, potom poviem áno,‘ ale namiesto toho [Boh] chcel odpovede hneď.“
Vo veku 18 rokov sa Juraj zúčastnil na Františkánskom pochode, ktorý bol pre neho, ako hovorí, kľúčový. „Prosil som Pána o znamenie,“ povedal. „Nechcel som niečo začať a potom sa vrátiť. ‚Prečo si si vybral mňa? Som hriešnik, nie svätý.‘ Cítil som sa nehodný.“
Františkánsky pochod je viacdňovou púťou pre ľudí vo veku od 18 do 35 rokov a koná sa raz ročne. Jeho počiatky siahajú do roku 1980, keď sa z Talianska rozšíril do mnohých krajín, kde pôsobia františkáni. Pešiu púť dopĺňajú katechézy, modlitby a meditácie a spoločné aktivity inšpirované františkánskou spiritualitou.
Počas pochodu sa skupina zastavila na slávenie svätej omše v jednom domove dôchodcov, kde si Juraj všimol ženu s psychickými problémami, ktorá počas omše občas vyrušovala. Potom sa Juraj ponúkol, že sa bude starať o obyvateľov domova, až narazil práve na túto ženu. Ako sám spomína, bola poslednou osobou, o ktorú sa v tej chvíli chcel postarať. Ku koncu jedla mu povedala len jednu vetu: „Nie, otče, už nič nechcem.“ Keď počul, ako ho žena oslovila „otče“, bolo to preňho znamenie.
Odvtedy bolo jeho „áno“ nezastaviteľné. „Povolal ma nie pre zásluhy alebo preto, že som hoden, ale z lásky,“ povedal. O niekoľko týždňov neskôr v septembri 2014 začal svoju púť františkána, ktorá ho napokon priviedla ku kňazstvu.
„Pre nich sa ja sám posväcujem,“ (Jn 17,19) bola veta, ktorá ho sprevádzala počas rokov prípravy a z ktorej urobil svoje kňazské heslo. „Ako Ježiš a s Ježišom chcem zasvätiť a obetovať svoj život za záchranu duší. Chcem byť Ježišovými rukami, jeho nohami, jeho srdcom. Pán ma objal rukami, sprevádzal ma na tejto ceste svojimi nohami a miloval ma. Takto to chcem priniesť aj ostatným.“
Bratova cesta k rovnakému cieľu
Brata Jána zasa fascinovali veľkí svätci, najmä svätá Terézia z Lisieux, a chcel sa stať lekárom. „S vypuknutím vojny sa niečo začalo meniť. Vyrástol som rýchlejšie,“ povedal.
Dôverná modlitba a osobný vzťah s Pánom mu postupne pripravovali srdce: „Túžba stať sa lekárom rástla počas vojnových rokov: videl som ľudí na ulici, ranených a pomyslel som si, že keby som vedel utíšiť aspoň časť ich bolestí, bol by som urobil vo svojom živote niečo dobré.“
Jeho plánom bol dokončiť školu, presťahovať sa do Holandska a študovať tam medicínu. „Ale cítil som, že táto túžba sa postupne vytráca, bola stále menšia a menšia a súčasne vo mne rástla iná túžba – dať svoj život iným spôsobom.“
Jedného dňa, keď sa modlil Otčenáš, sa Ján zastavil pri časti: „Buď vôľa tvoja.“ „Bolo to, ako keby mi niekto dal facku. ‚Vždy si chcel plniť len svoju vôľu, chcel si byť lekárom tela, no je veľa lekárov tela, ale málo lekárov duší.‘“ Jánova túžba stať sa lekárom na zmiernenie fyzického utrpenia sa v hĺbke demaskovala ako povolanie stať sa „lekárom duší“.
„Daj mi ľudí a majetok si vezmi!“ – táto veta z Knihy Genezis (14,21) formovala Jánov život a povolanie a neskôr sa stala jeho kňazským mottom.
„Mnoho ľudí sa u mňa chcelo vyspovedať, ale nemohol som. Jedného dňa ma prosil o spoveď jeden muž. Povedal som mu, že ja ho vyspovedať nemôžem, ale že v každom kňazovi pôsobí Kristus, nech ide za nimi. Nakoniec šiel na spoveď. Tam som si uvedomil, že moja práca je hotová, že som tam išiel zachrániť práve túto dušu.“
Ján svoje vyznanie uzatvára slovami: „Mal som prázdnotu a tá prázdnota bola vyplnená láskou, ktorá je úplne odlišná od tej, akú som dostal od všetkých ostatných ľudí, a preto chcem ísť až do konca. A chcem dať svoj život za iných: To, čo urobil Kristus na kríži, som pozvaný urobiť aj ja.“
Juraj aj Ján teraz čakajú na odpoveď od svojich nadriadených, kde budú môcť začať svoju kňazskú službu.
