Jeden vojak sleduje horizont ďalekohľadom, zatiaľ čo traja ďalší obsluhujú protilietadlový kanón. V pozadí prerážajú veže kremeľských katedrál oblohu plnú zepelínov, prežiarených zlatým svetlom vychádzajúcim z Bohorodičky. Toto je len jedna zo scén na stenách Hlavnej katedrály ruských ozbrojených síl, byzantsko-steampunkovej architektonickej zmesi a pamätníka vojenskej sily, ktorá sa nachádza neďaleko Moskvy. Katedrála, dokončená v roku 2020, je grandióznym svedectvom o militantnej teokracii súčasného Ruska.
Niektorí kritici tvrdia, že táto katedrála je jednoznačným symbolom nového občianskeho náboženstva v súčasnom Rusku. Toto náboženstvo nadobudlo čiastočnú podobu prepísaním právnej doktríny; súbežne s dokončením katedrály v roku 2020 bola takmer tretina ruskej ústavy novelizovaná. Tieto revízie sú v súlade s postojom Moskovského patriarchu, hlavy Ruskej pravoslávnej cirkvi (ďalej len RPC), ktorý trvá na tisícročnej histórii Ruska, „tradičných rodinných hodnotách“ a definícii, že manželstvo je výlučne medzi mužom a ženou.
Katedrála je názornou ukážkou toho, ako dnes v Rusku cirkev a štát kráčajú bok po boku – nie však v službe pokoja, ale vojny. Prezident Putin je oslavovaný ako „pravoslávny vládca“, vojenské jednotky nesú mená svätcov a v náborových kampaniach sa používa jazyk Svätého písma. Patriarcha Kirill otvorene spája duchovný život s politickou lojalitou a výzvami na obranu štátu.
Z duchovného dedičstva sa tak selektívne vyberajú postavy, ktoré sa hodia do naratívu o sile, poriadku a víťazstve. Mierumilovní svätci ako Boris a Gleb, ktorí zomreli bez odporu a sú symbolom odpustenia, z oficiálneho diskurzu zmizli. Kňazi, ktorí sa odmietli modliť za vojenské víťazstvo, boli potrestaní.
Nové občianske náboženstvo je vlastne ideológiou, ktorá pripomína stredoveký koncept kresťanstva ako kultúrneho a politického poriadku. Dnes však túto víziu neformuje Rím, ale Kremeľ, a namiesto evanjelia mieru v nej dominuje jazyk sily a vojny.
Za týmto vývojom stojí okrem prezidenta Putina aj vplyvný ideológ Aleksandr Dugin, známy svojimi nacionalistickými a mystickými názormi. Hoci nemá oficiálnu funkciu, jeho myšlienky prenikli hlboko do ruskej politiky i cirkevného diskurzu. Dugin otvorene tvrdí, že pravoslávie má byť základom novej ruskej ríše a že Rusi by sa mali v prvom rade chápať ako pravoslávni, až potom ako občania či jednotlivci.
Tieto predstavy aktívne podporuje aj hlava Ruskej pravoslávnej cirkvi, patriarcha Kirill. Vo svojich verejných prejavoch spája duchovnú vernosť s lojalitou voči štátu. Putina oslavuje ako prvého pravého pravoslávneho prezidenta a modlí sa za posilnenie jeho moci. Cirkev tak nevystupuje ako nezávislý duchovný hlas, ale ako súčasť národného projektu, ktorý má politické i vojenské ciele.
Táto symbióza medzi cirkvou, štátom a vojenskou mocou čerpá inšpiráciu aj z Duginových ezoterických predstáv – tie spájajú kresťanstvo s mystikou, starovekými náboženstvami a gnostickým snívaním o duchovnom impériu ovládanom pevnou rukou.
Pohľad blízky ideológii Alexandra Dugina zarezonoval aj v príhovore patriarchu Kyrilla z vlaňajšieho októbra v Smolensku, v ktorom predstavil obraz Ruska ako duchovnej a vojenskej veľmoci. Zdôraznil, že pravoslávna viera je základom ruskej identity, vlastenectva a obrany národa. Hovoril o vonkajších silách, ktoré vraj ohrozujú cirkev i štát, a vyzýval veriacich na duchovný i vlastenecký boj.
Z Ruskej pravoslávnej cirkvi sa tak čoraz viac stáva nástroj štátnej propagandy. Výsledkom je čoraz častejšie spájanie náboženských symbolov s vojenskými: ikony, relikvie a svätci sa využívajú na podporu vojenských cieľov.
Ruské pravoslávie dnes buduje obraz „svätej vojny“. Kristus je zobrazovaný s mečom v ruke; na jeho podobizni sú napísané slová z knihy proroka Ezechiela: „A uvalím na nich svoju pomstu.“ (25,17). Po svätcoch sú pomenované armádne jednotky, a niektoré oddiely sa modlia pred bojom k svätému vojvodcovi Donskému. Vojenský výkon je vnímaný ako duchovná služba.
Zároveň sa z oficiálnych cirkevných vyjadrení vytrácajú svätci, ktorí predstavujú kresťanské ideály nenásilia. Boris a Gleb, prví mučeníci ruskej cirkvi, ktorí radšej zomreli než by bojovali proti bratovi, sú dnes ignorovaní. Ich príklad by totiž stál v rozpore s naratívom, že veriaci majú brániť vlasť aj so zbraňou v ruke.
Kňazi, ktorí dnes volajú po mieri, čelia trestom. Známe sú prípady, keď sú pravoslávni kňazi zbavení kňazstva za to, že sa v modlitbe namiesto „víťazstva“ za vojnu modlil za „mier“.
Tento vývoj ukazuje, ako predstavitelia ruského pravoslávia selektívne narábajú s dejinami i svätcami, aby podporili nový obraz „duchovného impéria“. V tomto kontexte sa Ruská pravoslávna cirkev prestáva podobať Kristovej neveste a čoraz viac sa stáva nevestou niekoho celkom iného.
Spracované podľa Publicorthodoxy.com
