Obdobie po Vianociach prináša mnoho príležitostí pre emocionálne i marketingové osvieženie všedných dní. Na regáloch obchodov za vystriedajú výhodné ponuky pre manželov a zaľúbených, pozornosti na Deň žien, veľkonoční zajačikovia a napokon široký sortiment darčekov pre mamy.
Každý z týchto mimoriadnych dní prináša radosť i bolesť, dojatie i hnev. Na niektorých najbližší pozabudli, iným práve „najbližší“ v živote chýbajú a ďalším chýba dôvod na oslavu.
Možno preto, že ich manželstvo bolí, možno preto, že milovaného či milovanú nikdy nenašli alebo stratili, či preto, že najbližší, ktorých si vo sviatočné dni pripomíname, im spôsobili trvalé rany na duši, ktoré pri spomienkach nanovo krvácajú.
Materinská láska má priam mystický charakter. Je predmetom výtvarných, hudobných i literárnych diel, neraz sa dokonca používa ako metafora dokonalej Božej lásky. Materstvo dodáva žene jedinečnú hodnotu. Deti sú, naopak, povolané k vďačnosti a úcte voči matke. Aj vtedy, keď sú dávno dospelé, a osobitne vo sviatočné dni.
Niekedy je to jednoduché. Priznám sa, že kedysi by mi ani nenapadlo, že to môže byť inak. Moja maminka je a bude pre mňa stelesnením dokonalosti vo všetkých oblastiach, príkladom obetavej lásky a pevnej viery. Aj preto je každý Deň matiek dôvodom na vďačnosť za dary, ktoré som cez ňu dostala a dostávam. Postupne, kráčajúc životom s ľuďmi, ktorých mám možnosť na určitom úseku ich životnej cesty sprevádzať, som zistila, že nemálo bratov a sestier nosí v srdci rany od mamy, ktorá nevedela byť dobrou, bezpečnou a láskavou.
Rany od mamy bolia mimoriadnym spôsobom. Možno práve preto, že podľa našich implicitných presvedčení by vôbec nemali existovať. Na mamu by sme sa nikdy nemali hnevať, mama má vždy pravdu, rodičov si máme ctiť a milovať ich. Archetyp dobrej matky je zapísaný hlboko v ľudskej skúsenosti. A predsa medzi nami žijú tí, ktorým mama ublížila alebo nedokázala byť nablízku.
Priznať si to však neraz prináša neznesiteľné pocity viny a sklamania. Ako ľahšiu cestu preto ranené deti volia život v sebaklame. „Nemohlo to byť až také zlé… Veď sa predsa o mňa starala.“ Ak však budeme bolestivé rany ustavične prelepovať náplasťou bez adekvátnej liečby, dovolíme im aj naďalej hnisať. A to bolí – nielen nás, ale často aj ľudí v našom okolí. Potlačený hnev na mamu sa prejavuje voči ostatným alebo voči sebe samotnému, prípadne buduje priepasť nedôvery medzi zraneným človekom a inými ľuďmi či Bohom.
Ako a prečo rany od mamy vznikajú? Niektoré mamy nedokázali milovať. Azda preto, že samy nezažili blízkosť a bezpodmienečnú lásku. Áno, aj tej sa treba učiť. Niektoré ubližovali priamo – fyzickým či psychickým týraním –, ďalšie mali možno prehnané nároky a štandardy dokonalosti, iné boli emocionálne odpojené a nedokázali prejaviť citovú náklonnosť.
Možno samy prežívali ťažký čas v manželstve či trpeli psychickými ťažkosťami alebo materiálnym nedostatkom, a preto nevedeli byť nablízku. Zranené mamy vychovávali zranené deti, ktoré sa následne stávali zranenými mamami ďalšej generácie. Traumatický okruh však nemusí ostať začarovaným kruhom. Hlboko v psychologickom srdci mám presvedčenie, že človek nemusí byť determinovaný, dôležité je však v správnom čase pravdivo pomenovať a prijať svoje rany, aby tieto mohli byť premenené.
Možno aj dnes ako dospelý či dospelá spomínaš s bolesťou na obdobie detstva a dospievania. Možno máš v srdci hlbokú nedôveru, strach z blízkosti či pocity, že nie si dosť dobrý. Možno s ľútosťou hľadíš na deti zo šťastných rodín. A možno v hĺbke srdca pociťuješ aj trpkosť voči mame či otcovi. Nezľakni sa týchto pocitov. Dokonca ani vtedy, keď sa na rodičov hneváš.
Skutočnému odpusteniu by mal prechádzať aj čas na spravodlivý hnev. Len pravda dokáže oslobodiť zranené srdce. Len v pravde môžeme nastúpiť na cestu uzdravenia. Niekedy je na nej potrebný sprievodca, ktorým môže byť blízky človek, ale aj psychológ či psychoterapeut. O zrelé vzťahy stojí za to bojovať. Aj keď sa na tejto ceste musíme konfrontovať s vlastnými ranami.
„Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba,“ čítame v Knihe proroka Izaiáša. Aj Božie slovo pripúšťa možnosť rán od matky. Súčasne však ponúka pevnú istotu, že ani na Deň matiek žiadne z ubolených detí nie je zabudnuté. Nezabudnime ani my. Práve na Deň matiek je čas byť nablízku opusteným deťom i zraneným mamám.
