Vedľa dedinky Oľšavica v Levočských vrchoch je veľká pokosená lúka. Nad ňou som v nedeľu krúžil v dosť malej výške a čakal som, či sa ohriaty vzduch začne dvíhať, aby som sa s ním dvihol aj ja. Ak sa to neudeje, tak na tej lúke pristanem. Čo už…
Oľšavica je zvláštne milostivé miesto, lebo v nej miestni ľudia, bratia a sestry gréckokatolíci, počas druhej svetovej vojny hrdinsky zachránili neuveriteľne veľké množstvo životov. S nasadením toho vlastného totiž ukrývali pred deportáciou nevinných a prenasledovaných ľudí. Žiaľ, málo sa o tejto výnimočnej dejinnej udalosti dnes hovorí.
Ako som nad tým premýšľal, môj padák sa začal správať nepokojne, ale tak príjemne. Stúpavý prúd bol niekde blízko. Vtedy musíte počúvať, čo vám padák naznačuje. Vzdušné prúdy ho samy vťahujú do seba. Treba prestať riadiť. Len tak jemne spolupracovať. Naučil som sa to. Treba na to aj trochu pokory. Niekedy je to u mňa problém. Nielen pri lietaní. A už som sa znova dvíhal.
Vo svojej leteckej prilbe som celý čas musel počúvať krátke a vecné rozhovory všetkých lietadiel s dispečerom sediacim v riadiacej veži na popradskom letisku. Do toho sa občas ozvali aj moje letecké prístroje. Má to presnú štruktúru, ale aj do vecnej komunikácie riadiaceho lietania sa občas prepašuje priateľský tón. Alebo aj prísny a učiteľský – to keď niekto nerobí to, čo má robiť. Alebo čosi poruší.
Väčšina dnešnej leteckej prevádzky, ako to z vysielačky počujem, je zameraná na šport a vyžitie sa. Do tejto kategórie patrím aj ja. Potom sú tam veľké dopravné lietadlá.
Ale jeden volací znak mi vždy stisne hrdlo. Pri ňom som zrazu znova viac kňazom ako pilotom. „Krištof 03, informácia Bravo, QNH jedna nula dva nula, žiadam o vzlet a križovanie dráhy 27 do Mlynickej doliny. Let na záchranu ľudského života.“
Zrazu už nie je podstatné, či som našiel stred svojho stúpavého prúdu. Ani to, kam poletím ďalej. Nechtiac som súčasťou drámy, ktorá sa objaví za krásneho slnečného dňa. V Tatrách niekto potrebuje pomoc. Dispečer je vecný a maximálne ústretový. Komunikácia ustrnie, ako keby sa každý bál niečo povedať, aj keď by už podľa predpisov vari aj mal.
Krištof 03 sa čoskoro hlási od nemocnice. Už sa vrátil z akcie. Tak trochu si všetci bez jediného hlásku vydýchneme. No zrazu ďalší štart do inej doliny. A keď som sa už vracal a krúžil kdesi nad Žehrou, tak do tretice. Káva na stolíku vedľa popradského hangáru bude už tretíkrát studená…
Pilot záchranárskeho vrtuľníka si rozvážne žiadal povolenie na let do masívu Gerlachu. Dispečer sa profesionálnym hlasom informoval, či ide o pokračovanie včerajšej akcie. Nedokázal zastrieť jemný odtieň smútku, akejsi predtuchy, veci až pridobre znalého človeka. Aj ja som to razom pochopil…
Bol som už riadne odhlásený, a tak som vysielačku radšej vypol. Chcel som byť znova trochu sám a ešte si máličko nabrať z krásy Spiša rozprestierajúceho sa pod mojimi nohami. Milujem tento druh samoty. Je tak blízko medzi radostným a tragickým.
Nie, nerepcem – to, čo som musel počúvať v rádiu, tiež patrí k lietaniu. Zanechalo to azda hlbšiu stopu v mojej pamäti ako inokedy. Či chceme, alebo nie, tragédie iných ľudí sa nás dotýkajú. Zvlášť tie v priamom prenose. Ak máte čo len trochu normálne vnútro, nestečie to po vás ako voda po kačacom perí…
Možno to vysvetľuje, čo sa práve deje s našou spoločnosťou. Nedá sa to vypnúť v našom vedomí. Koľko nevinných spiacich obyvateľov Kyjeva už znova zabije túto noc ruský dron alebo bojová raketa? A prečo vlastne? Nedá sa s tým konečne niečo urobiť zo strany silných krajín sveta? Ak sa zjavne tak bojíme masívnejšie sa angažovať, je to naozaj až také vážne?
Pár zlých ľudí s priveľkou mocou vstúpilo do myslenia a pocitov miliárd iných. Neokrôchane a v zablatených topánkach. Nechceme už nad tým premýšľať, ale nech čokoľvek robíme, vracia sa to ako spomienky na prvú neopätovanú lásku. Neodbytne a každodenne.
Vieme, že ako jednotlivci nič s tou situáciu nedokážeme urobiť, a predsa sme do tej tragédie vtiahnutí. Lebo nemáme srdce z kameňa. A tak sa s tým vyrovnávame rôzne. Niektorí sa rozhodnú robiť viac dobra. Akoby náš pozitívny aktivizmus bol až temer istou formou zúfalej modlitby bez slov priamo k Najvyššiemu.
Podvedome čakáme, že by to malo pomôcť, a nevieme sa dočkať. Ale sú aj takí, ktorí využívajú, že sa pretrhla hrádza, a miesto toho, aby plnili vrecia pieskom, zbierajú z bahnitého dna najväčšie kapry, čo tam uviazli. Skrátka, aj zlo sa v takýchto časoch ľahšie radikalizuje.
Najhoršie, keď takéto zlo dokáže využiť premotivovanosť dobra na svoje podlé účely. Aj také javy sa dejú v týchto dňoch na Slovensku, a, našťastie, to nevychádza. Tie vzdialené nešťastia mnohých vojen a tiché volanie ich nevinných obetí – či chceme, alebo nie – zasahujú aj do nášho najintímnejšieho prežívania života. Našťastie. Lebo ak by to tak nebolo a vymrel by súcit, empatia a spolupatričnosť, to už by bol faktický koniec sveta a netreba na to ani asteroid či vodíkovú bombu; alebo čosi desivejšie, čo to tam v tých svojich pekelných kuchyniach momentálne „kmochtia“ ľudia tmy.
Ale platíme za to veľkú daň. Podvedome sa už pridlho trápime vecami, ktoré nedokážeme zmeniť. A vieme, že by sa dali veľmi jednoducho zastaviť. Pár bezcitných vodcov veľmocí, ale aj celkom maličkých štátikov chce hrať svoje hry a nezdá sa, že by ich to už omrzelo. Ba naopak, každý deň sa objaví nejaká nová Jóbova zvesť.
Neviem vám poradiť. Ani sebe neviem. Len viem, že každý jeden z nás by sa nemal nechať odradiť a znechutiť od pokračovania v lete našich jedinečných životov. Zachovať si pokoj vychádzajúci z viery v Boha. Skúšanej, a o to tajomnejšej. Neprestať dôverovať popruhom, na ktorých visíme. A byť možno vďačnejší za každý pekne prežitý deň. Nemusí to byť až také samozrejmé, ako sme si doteraz vždy naivne mysleli. Koniec koncov, každý let sa aj tak raz končí pristátím. Viac či menej úspešným…
Aj tá najkrajšia túra v Tatrách sa tiež môže náhle zvrtnúť. Minulý víkend zomrelo v našich veľhorách päť ľudí. Áno, aj na tom Gerlachovskom štíte. A jednu staršiu turistku ešte stále hľadajú s nádejou na prežitie, tenšou než najtenšia šnúrka môjho padáka…
