Ak by sa urobil prieskum o benefitoch Cirkvi, jej súčasná misijná činnosť by určite obsadila prvé priečky. Odhliadnuc od predstáv, že kresťania svojou misijnou činnosťou pripravovali pôdu pre západných dobyvateľov a zničili čistú a neskazenú kultúru amerických Indiánov (kultúru, v ktorej bohovia pili krv malých detí a panien), každý uzná záslužnú prácu mnohých misionárov Katolíckej cirkvi.
Matku Terezu ovenčil celý svet rôznymi cenami za mier, lásku a službu a aj najtvrdší kritici Cirkvi zložia zbrane pred budovaním škôl v Sudáne alebo kopaním studní vo vyprahnutej Nigérii. Kristus by bol iste pozvaný na zasadnutie OSN, keby predniesol prednášku na tému efektívneho distribuovania potravín s podtitulom „Ako nasýtiť Afriku zo zvyškov západného stola“. Pozitívne by bol hodnotený i seminár o praktikách alternatívnej medicíny, ktorý by viedol sám Pán Ježiš.
„Treba pomáhať!“ ozýva sa aj z vlastných radov. Cirkev povzbudzuje k adopcii na diaľku afrických detí či k prispeniu na dokončenie nemocničnej strechy alebo prehĺbenie vysychajúcej studne. Vedomí si svojho komfortu západného vyspelého sveta vnímame povinnosť sýtiť hladných, odievať nahých, napájať smädných a navštevovať opustených. No Cyril Jeruzalemský varoval pred touto pascou.
Bolo obdivuhodné, že človek slepý od narodenia znovu získal zrak v Siloe. Čo je to však proti slepcom celého sveta? Veľká podívaná bola, keď Lazár, už štyri dni jemne zapáchajúci, vstal z mŕtvych. Čo je to však v porovnaní so všetkými, ktorí sú vo svete mŕtvi pre hriech? Obdivuhodné bolo, že z piatich chlebov bolo nasýtených päťtisíc stravníkov. Čo je to však oproti nevedomosti a hladu po pravde, ktorým trpia naši bratia a sestry po celom svete?
Takto sa začína jedna z katechéz Cyrila Jeruzalemského. Cyril svojich katechétov ďalej vzal na Golgotu a jeho zdvihnutý prst ukázal na Kristov kríž. My sa vydáme na iný výlet, na dobrodružstvo určené pre každého kresťana – na misie.
Slovo missio pochádza z latinčiny a znamená povolanie a my kresťania sme všetci povolaní, aby sme šírili Božie kráľovstvo. V pravom slova zmysle sme všetci misionármi. Hneď sa nám vybaví obraz malého afrického dieťaťa oblečeného v roztrhaných nohaviciach, zablateného od červenej africkej hliny, stojaceho kdesi uprostred slamu.
Ľudské srdce, náchylné k túžbe pomôcť, pri takom pohľade vzplanie súcitom. Zatúži podeliť sa o svoje bohatstvo, poslať pár eur, za ktoré získa pocit zadosťučinenia.
Misionár však nemusí cestovať do ďalekého Sudánu a tam rozdávať zvyšky európskeho prebytku. Nemusí cestovať ani do Indie či na Sibír. Nemusí cestovať dokonca ani do rómskej osady na východnom Slovensku. Nemusí ani variť polievku pre bezdomovcov obývajúcich bratislavskú vlakovú stanicu.
Môže sa vydať na to najväčšie dobrodružstvo: byť povolaný priniesť chlieb ľuďom, ktorí sa stravujú vo fine-dining reštauráciách, a napojiť tých, ktorí spolu so včerajším steakom posielajú pitnú vodu do kanalizačného systému. Zvestovať radostnú správu vo svete, ktorý sa neprestajne zabáva.
Misie v rozvojových krajinách, samozrejme, nemajú problém s popularitou. Veď sme to my, vyspelý Západ, kto má pomôcť krajinám, kde vládne chudoba. Zo svojho komfortu tak posielame omrvinky zo svojich stolov, ktoré sa prehýbajú jedlom, s dobrým pocitom milujúceho kresťana. Sami sa tak zaradíme do víťazného tímu, ktorý pre svoju šikovnosť netrpí hladom a vďaka šikovnosti svojich predkov netrpí nedostatkom. Hľadíme ako zdraví na chorých, ako pokrokoví sa skláňame k zaostalým.
Zameraní na vzdialené krajiny zabúdame na to najťažšie misijné územie – územie podvyživených s plnými žalúdkami, osamelých v obklopení priateľov, chudobných prekypujúcich majetkom. Zabúdame na osamelého suseda, ktorého náplňou je umývať a prezúvať svoje tri stotisícové „béemvéčka“.
Zabúdame na svojho kňaza, ktorý sa z lekára duší stal hercom nedeľného predstavenia, z liečiteľa kultúrnym vystúpením. Zabúdame na nevrlú susedu, ktorej jediným kontaktom so svetom je kuriér prinášajúci potraviny. Pri pohľade do diaľav netušíme, že tým najdôležitejším misijným územím je náš vlastný domov.
Pri pohľade na fotografiu vyhladovaného afrického dieťaťa netušíme, že misiu potrebujeme my sami – trikrát poistení, zdravou stravou živení, vysokoškolskými titulmi ovenčení obyvatelia vyspelého Západu. Obyvatelia zeme, ktorá čaká na svojich misionárov.
