Štvrtok po Štvrtej pôstnej nedeli preverí v Gréckokatolíckej cirkvi aj fyzickú zdatnosť nejedného veriaceho. Je to totiž Deň Veľkého kajúceho kánonu svätého Andreja Krétskeho.
Kánon je v byzantskom obrade sled spevov v rámci bohoslužieb usporiadaných podľa istého poriadku. Značka Andrej Krétsky znamená, že máme pred sebou ozajstnú pôstnu lahôdku. Ak si ju chcete vychutnať celú, je potrebné si rezervovať aj niekoľko hodín. A ak ju chcete so všetkými „prílohami“, potrebujete aj akú-takú fyzickú kondíciu. Na ďalší deň ináč hrozí svalová horúčka.
Tradičnou súčasťou kánonu je totiž viac ako 200 zemných poklôn, pri ktorých si človek ľahne až na zem. Tieto poklony voláme „metánije“ a na prvé počutie je jasný ich grécky pôvod i slovenský význam – obrátenie. Veď nehrešíme len myšlienkami, ale aj slovami a skutkami. Hreší celý človek a celý človek sa teda potrebuje obrátiť, vrátiť sa na cestu k Bohu.
Pre lepšie pochopenie tohto významného diela byzantskej hymnografie je vhodné zohľadniť udalosti, prostredie i podmienky, ktoré ovplyvnili autora a prispeli k vzniku veľkolepého diela
Svätý Andrej Krétsky žil v dobe, keď Byzanciou otriasali krízy. Hasla túžba po veľkom impériu a spoločnosť sa čoraz viac vzďaľovala od evanjeliového ideálu. Udalosti tej doby, akými bol útok Peržanov, ktorí ulúpili v Jeruzaleme Kristov kríž, šírenie nových heréz, obrazoborecký prevrat a začiatok islamskej expanzie boli akoby následkami a symptómami vzďaľovania sa od Boha.
To napĺňalo niektorých vnímavých Byzantíncov kajúcim postojom. Medzi nich patril aj krétsky arcibiskup Andrej, ktorý toto vnímanie vyjadril vo svojom kánone. Pred počúvajúcim sa vynára dlhý rad biblických obrazov, pričom sa každá epizóda stáva dôraznou výzvou k pokániu.
Celý kánon je komponovaný vo forme dialógu. Človek vedie vnútorný rozhovor so svojou dušou (svojím vnútrom) a so svojím Stvoriteľom. Tento rozhovor má charakter dôkladného spytovania svedomia a vyústi do úprimného vyznania sa Kristovi, akoby spovede z celého života.
Účinok a morálna sila kánonu je umocnená skutočnosťou, že rozjímanie nad vlastnou hriešnosťou nevedie človeka k zúfalstvu, ale do jeho smútku preniká Kristovo svetlo.
Zaujímavosťou je, že celý kánon sa modlí aj počas prvých štyroch dní Veľkého pôstu, kedy je rozdelený na štyri časti. V čom je rozdiel? Kým v úvode Veľkého pôstu bol kánon akoby bránou vedúcou človeka k pokániu, vo štvrtok piateho týždňa Veľkého pôstu vyznieva ako „zhrnutie“ pokánia a jeho naplnenie.
Kým na začiatku Veľkého pôstu človek ako keby bol iba pasívnym poslucháčom modlitby, teraz je už sám modliaci sa stotožnený so slovami, nárekom, nádejou a pokáním vyplývajúcim z modlitby Veľkého kajúceho kánonu.
Modlitba kánona teda môže zabolieť. A nielen fyzicky. Dôležité je, aby trafila a odhalila boľavé miesta našej duše a odovzdala ich na uzdravenie tomu najpovolanejšiemu Lekárovi.
