V predchádzajúcom texte som sa zamýšľal nad tým, prečo slovo „dialóg“ môže znieť akosi podozrivo. Údajne dialóg by mal byť odpoveďou pre každého veriaceho a cestou pre Cirkev. No ako viesť dialóg, ak mi bola zverená Pravda? Môžem sa teda porozprávať. Ale len o nepodstatných veciach. Je škoda, že takéto rozpravy sa niekedy neudiali. Namiesto toho, aby sa dvaja ľudia stretli pri dobrom jedle, pri tónoch hudby, pri pohári vína alebo slivovice, ostali každý osamote. A niet nič nebezpečnejšie ako osamotený génius, ktorý popíja alkohol a opíja sa v tónoch Mahlerových symfónií.
Jedným z takýchto stretnutí, ktoré sa nikdy neuskutočnili, bolo aj stretnutie Friedricha Nietzscheho a Sørena Kierkegaarda.
Na obhajobu toho prvého treba priznať, že kresťania mu často krivdia. Nietzscheho obraz je dnes maľovaný temnými farbami, bez jedinej iskry svetla. Sám je na ňom zobrazený ako arogantný nihilista, ktorý „zabil Boha“. Jeho najznámejší výrok „Boh je mŕtvy“ z Radostnej vedy stačil mnohým kresťanom nato, aby jeho dielo uzavreli – nie do srdca, ale do trezoru maturitnej otázky.
Lenže Nietzsche nikdy nepovedal, že Boh nie je. Celá veta totiž znie: „Najväčšia udalosť poslednej doby – že Boh je mŕtvy, že viera v kresťanského Boha sa stala nevierohodnou – začína už vrhať na Európu svoje prvé tiene.“
Nietzsche nepopieral existenciu Boha. Predvídal, že viera v Neho prestane byť určujúcim prvkom európskej civilizácie. Videl, že európska spoločnosť sa správa, akoby Boh ani neexistoval. Upozorňoval, že západná civilizácia sa už koncom 19. storočia prakticky stala ateistickou, aj keď si to vtedy ešte mnohí celkom neuvedomovali.
Nedožil sa prvej ani druhej svetovej vojny. Nevidel preplnené vlaky s jednosmernými lístkami do táborov Tretej ríše či do sovietskych gulagov. Netvrdil nič iné než to, že vyznávanému ateizmu vždy predchádza ateizmus praktizovaný. A na rozdiel od dnešných ateistov sa zániku kresťanstva netešil. Obával sa, že po ňom zostane len prázdnota nihilizmu, „nekonečné nič“, ako to sám nazval. Stratu kresťanskej viery prirovnal k zmiznutému horizontu: západná kultúra stratila orientáciu a prestala vedieť, čo je dobro. A až dotiaľto sa nedá inak iba s ním súhlasiť.
Bol výnimočný pozorovateľ a analytik. Jeho duchovné tykadlá boli také jemné, že dokázal pod povrchom sveta rozoznať pohyby, ktoré sa mali čoskoro zhmotniť. Jeho analýzy boli presné. Riešenia už menej. Stvoril obraz Nadčloveka, idealizovanej bytosti, ktorá by mala duchovnú krízu vyriešiť. A tu nastupujú Nietzscheho limity.
Naivitu osamoteného génia mohol korigovať muž žijúci viac ako tisíc kilometrov na sever od švajčiarskeho Bernu: dánsky Sokrates – Kierkegaard. Ten podobne kritizoval vieru zredukovanú na spoločenskú normu, akúsi tenkú vrstvu stekajúcu po dokonale naimpregnovaných kabátoch kodanských protestantov.
Ak by sa títo dvaja filozofi stretli, ich rozhovor by odhalil, že kresťanstvo v Európe trpí rovnakým syndrómom. Ešte stále sa konajú púte. Ešte stále znejú majestátne organové píšťaly. No jeho podstata – plameň viery – akosi vyhasína. A o čo viac necítiť jeho sálajúce teplo, o to viac sa musí zaodievať do krásnych šiat. No teplo a krása šiat, hoc je akokoľvek dokonalá, nikdy nenahradí vnútorný jas. Nádherná náplasť tak iba zakryje ranu, ktorú treba liečiť.
Nezhodli by sa v tom, čo by bolo riešenie. Kým Nietzsche tvrdil, že kresťanstvo je už len prázdna ulita, Kierkegaard veril, že pod suchou škrupinou sa skrýva živé semeno Božieho Slova.
Nietzsche by vyhlásil, že dnešné kostoly sú náhrobkami Boha. Že kresťanstvo slúži len ako nástroj propagandy, akýsi zjednocujúci príbeh, ktorého úlohou je udržať masy poslušné. Kierkegaard by ho ticho vypočul tak, ako dnes počúvame kritikov všetkých politikov, ktorí si Krista napísali na kandidátku svojej politickej strany. Kierkegaard by však nezostal na povrchu. Vedel, že aj suchú škrupinu možno rozbiť kladivom viery a dostať sa k životodarnému jadru.
V mnohom by s Nietzschem súhlasil. Veď napokon sám napísal: „Mám pokušenie predstaviť Cirkvi iný návrh než ten, ktorý jej predkladá biblická spoločnosť: Zozbierajme všetky Nové zákony, ktoré máme, prenesme ich na voľné priestranstvo alebo na kopec a kľačiac poprosme Boha: ‚Vezmi si tú knihu späť. My ľudia takí, akí dnes sme, nie sme schopní sa takýmito vecami zaoberať. Len nás to privádza k zúfalstvu.‘“
To je Kierkegaardov návrh. Prosiť Krista, aby odišiel z našich končín.
Nietzsche by žasol nad Kierkegaardovými formuláciami. Tlieskal by mu. Súhlasil by. A zatiaľ čo by potvrdzoval svoju kritiku mestského vlažného kresťanstva, ktoré Boha zredukovalo na neškodného terapeuta či maskota svojej politickej akcie, Kierkegaard by dodal: „Napriek tomu, že viera nežije, Kristus žije. A ty i ja ho môžeme skutočne stretnúť.“
Keby dnes žili Nietzsche a Kierkegaard, na cyrilo-metodských slávnostiach by len nechápavo krútili hlavou. Pravdepodobne by nahrali podcast alebo napísali blog o tom, ako sme opäť raz zabili Boha.
Nietzsche by nevedel, ako z toho von, a ukončil by svoje slová skepticky, ako to už raz urobil. Kierkegaard by mu odpovedal: „Každý z nás sa musí stretnúť s osobným Kristom. Musí poznať vôňu jeho pokožky. Počuť znenie jeho hlasu. A to, že kresťanstvo je Kristus a že Kristus je živý, nezávisí od žiadneho politika.“
Lebo pravdou nie je nadpis v najčítanejšom slovenskom denníku. Ani vypočutý prejav žiadneho politika.
„Subjektivizmus je Pravda,“ dá sa zhrnúť filozofia dánskeho Sokrata. Nie subjektivizmus ako odtrhnutie sa od Pravdy, ale, naopak, ako osobné stretnutie zoči-voči; moje a tvoje stretnutie s Pravdou. A na to nestačí kritizovať vládu. Na to treba urobiť krok do Tmy.
