„Veďme dialóg!“ znie hlas z Vatikánu. K dialógu povzbudzujú biskupi a slovo dialóg zaznieva čoraz častejšie aj spoza kostolnej katedry. „Otvorení rozhovoru“ je podnadpis jedného časopisu, ktorý sa hlási ku kresťanským koreňom.
Kristus nás pozval, aby sme boli jedno. Ut unum sint je názov encykliky svätého Jána Pavla II. Jednota sa však dá dosiahnuť iba skrze dialóg. A musím súhlasiť, že práve dialóg je to, čo dnes najviac chýba. Nie povrchný a príjemný rozhovor, aký počujeme na besedách či konferenciách, kde sa viaceré hlasy spájajú do jedného harmonického zboru. Myslím na dialóg ako napätie medzi tézou a antitézou, medzi tvrdením a námietkou, ktorý má viesť k odhaleniu skrytej pravdy schopnej zjednotiť. Zdá sa, že práve rozhovor alebo dialóg by mal byť mečom aj štítom každého kresťana.
A predsa, každý kto nie je otvorený dialógu, je dnes podozrivý z fundamentalizmu alebo netolerancie. No paradoxne sa zdá, že práve kresťania by mali mať s vedením dialógu najväčší problém. Keď otvoríme evanjelium, vidíme, že Ježiš neposiela svojich učeníkov zakladať debatné krúžky. Naopak: „Zvolal Dvanástich a dal im silu i moc nad všetkými zlými duchmi a liečiť neduhy. Potom ich poslal hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých. A povedal im: ‚Na cestu si neberte nič: ani palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte. Keď vojdete do niektorého domu, ostaňte tam a odtiaľ vychádzajte. Ale keby vás niekde neprijali, odíďte z toho mesta a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.‘“
Prečo má kresťanstvo problém viesť dialóg? Lebo Cirkev často vystupuje ako vlastník pravdy. A keď jedna strana v dialógu povie: „Ja mám pravdu,“ v tej chvíli sa celý dialóg končí.
Dialóg je možný iba vtedy, keď majú obe strany pokoru a sú ochotné vzdať sa svojej predstavy o pravde, aby ju mohli spoločne objavovať; objavovať pravdu, ktorá ich presahuje. My kresťania nie sme vlastníkmi pravdy ani sme ju nevymysleli. Bola nám darovaná. A nielen to. Darúva sa nám znovu a znovu každý deň. A našou úlohou je túto pravdu ohlasovať, vhod i nevhod.
Na druhú stranu pri veciach, ktoré nie sú pre spásu kľúčové, môže byť dialóg veľmi prínosný. Pred päťsto rokmi prebiehal spor o otázku, ktorá dnes vyzerá banálne: Krúži Zem okolo Slnka, alebo Slnko okolo Zeme? Galileo Galilei mal odvahu protirečiť nielen vtedajším vedcom, ale aj náboženským autoritám. Dokonca aj reformátor Martin Luther bol presvedčený, že v tejto veci sa dialóg viesť nemá.
Galileo tvrdil, že Zem obieha okolo Slnka na základe pozorovaní prílivu a odlivu. Odmietol však diskutovať o tom, že jeho dôkaz nie je dostatočný. Dnes by ho možno označili za konšpirátora či šíriteľa hoaxov, podobne ako niektorých tzv. plochozemcov. Dialóg s Galileom nikto nechcel viesť. A, pravdupovediac, ani on mu nebol vždy otvorený. V jeho pozostalosti sa našiel list od Johanna Keplera, ktorý neotvoril vraj preto, lebo Kepler nepochádzal zo šľachtického rodu.
A pritom to bol práve Kepler, ktorý namiesto sústredenej modlitby počas omše sledoval, ako sa mu nad hlavou kýva luster – nie v kruhoch, ale v elipsách. Práve tento postreh ho priviedol k myšlienke, že aj planéty sa môžu pohybovať po eliptických dráhach. Kepler poslal Galileovi svoj poznatok konskou poštou. Po dvoch týždňoch správa dorazila. Bol to dôkaz, ktorý Galileovi chýbal.
Napriek tomu Galileo prehral súdny proces. Bol označený za heretika a uväznený v domácom väzení. Najprv vo vile arcibiskupa v Siene, neskôr vo svojej viacposchodovej vile Il Gioiello pri Florencii, obklopenej záhradami a vinicami. Prečo? Lebo neviedol dialóg a Keplerov list nikdy neotvoril.
O niekoľko storočí neskôr sa na polici Charlesa Darwina našiel neotvorený výtlačok Marxovho Kapitálu. Marx mu ho ako svojmu vzoru daroval. Darwin ho však nikdy neotvoril a tým neprijal možnosť viesť dialóg s Marxom, ktorý ho obdivoval. Možno by tak zabránil rôznym dezinterpretáciám svojho učenia. Možno by dejiny vyzerali celkom inak a v mene vedeckého ateizmu by nezomrelo vyše milióna ľudí v sovietskych gulagoch.
Darwin totiž neodmietal Boha. Ba naopak, filozof Alvin Plantinga tvrdí, že evolúcia riadená slepým naturalizmom je logicky sebazničujúca. Ak sú naše myšlienky len výsledkom slepých biologických procesov zameraných na prežitie, prečo by sme im mali veriť? Ak nemôžeme dôverovať svojmu rozumu, nemôžeme dôverovať ani presvedčeniu, že takisto aj myšlienka evolúcie a naturalizmus sú pravdivé. Ak chceme veriť svojmu rozumu, musíme veriť, že do neho niekto vložil poriadok. Tak ako ja verím, že za výrobou počítača, na ktorom píšem tento text, stojí inteligentný človek so zámerom.
Dialóg je užitočný pri otázkach nepodstatných. Môže nám pomôcť pochopiť, ako je to s plochosťou Zeme, prečo existujú iba dve pohlavia alebo prečo nie je správne mladým ľuďom odrezávať pohlavné orgány. Ale čo sa týka vecí podstatných, tam nám neostáva nič iné ako dialóg ukončiť a povedať: „Prepáč, ale mám pravdu.“ Nie preto, že by som bol jej vlastníkom, ale preto, že mi bola nezaslúžene darovaná a každodenne sa mi znovu a znovu darúva.
Preto skutočne úprimný dialóg pre kresťana možný nie je. Môže sa hrať a v terapeutickom kresle nechať vyrozprávať budhistu, filozofa či neurovedca. Môže žasnúť nad tým, ako vie pomenúvať Krista. No to je všetko. Okrem nových slov či nového jazyka nič nové neprinesie.
Kardinál Róbert Belarmín v súvislosti s Galileom povedal: „Biblia nám nehovorí, ako je nebo stvorené, ale ako sa do neba dostať.“
O tom, ako bolo nebo stvorené, sa pokojne rozprávajme. Ale k tomu, ako byť spasený, netreba pridať ani jediné slovo.
