Známy francúzsky diplomat, básnik a prozaik Paul Claudel, v ktorého diele sa zrkadlí aj silná zakorenenosť v katolíckej viere, napísal o. i. aj túto vetu: „Nemáme inú povinnosť, len sa radovať!“
Claudel poznal silu radosti i cenu bolesti. Napokon, medzi jeho najhodnotnejšie diela patrí Krížová cesta, ktorá vychádza v reedíciách aj 70 rokov po smrti.
O čom sa však hovorí, keď je reč o radosti? Radosť je ekvivalentom vnútornej pohody, rovnováhy. Je v nej aj vedomie vďačnosti a perspektíva niečoho pekného, čo človeka čaká.
Zosnulý pápež František v jednej zo svojich homílií poznamenal, že evanjeliový obraz, keď sa tehotná Alžbeta stretá s tehotnou Pannou Máriou a Panna Mária Alžbetu pozdraví, tak to je okamih, keď sa dieťa v Alžbetinom lone zachveje. Ten spomínaný záchvev, to je zhmotnená radosť. Radosť je veselosť, radosť je iskrivosť.
Malcolm Muggeridge, britský satirik a veriaci kresťan, hovorí o radosti ako o súčasti prežívania kresťanského života: „Predpoklad, že zmysel pre humor a kresťanská viera sú nezlučiteľné, je chybný. Smiech je Božia terapia. Tešme sa teda, že keď sa raz nebeská brána otvorí, popri nebeskej hudbe z neba začujeme i zvonivý zvuk smiechu.“
Známy francúzsky kňaz Guy Gilbert, ktorý desaťročia pracuje s problémovou mládežou, tvrdí, že veci máme robiť s láskou. Vtedy sa k nim pridruží vďačnosť a nakoniec ich budeme robiť s radosťou a budeme žiť radosť aj napriek starostiam. Toto je naše poslanie v rodine, v spoločnosti, v Cirkvi, skrátka, všade tam, kde žijeme.
V jednom zo svojich textov kladie Gilbert provokatívnu otázku: „Kresťania, kde skrývate svoju radosť?“ Ďalej uvažuje, že skutočná radosť nie je a ani nemôže byť telesná. Skutočná radosť je viac ako len pocit. Skutočná radosť vždy viacej dáva ako berie. Radosť je pokojná ako hladina vody v rybníku. V tom sa radosť odlišuje od pocitov, ktoré sa radosti len podobajú.
S ohľadom na Veľkú noc a včerajšiu Nedeľu Božieho milosrdenstva uveďme ďalšiu jeho myšlienku: „Je tu nádherná vec, ktorá patrí k radosti: Milosrdenstvo. Milosrdenstvo nás uvádza do stavu permanentnej radosti, pretože napriek tomu, že sme hriešni, môžeme si byť istí, že nás Boh miluje. Tak prečo tú radosť schovávame? Prečo ju s vďačným srdcom neprežívame?“ pýta sa ďalej, „prečo nie sme misionári radosti?“
To sú všetko dobré, silné a zároveň znepokojivé otázky. Skúsme na ne hľadať odpovede. Čo nám ešte chýba ku šťastiu? Čo nám ešte chýba k radosti, keď sa z otrokov vďaka Božej láske stali slobodní ľudia?
