V poslednej dobe sa čoraz častejšie stretávam so slovným spojením kultúrne kresťanstvo. Zaujímavé je, že ho používa aj jeden z najznámejších ateistov na svete Richard Dawkins. Jeden zo zakladateľov známej skupiny Noví ateisti sa paradoxne sám pasuje za kultúrneho kresťana. Robí tak preto, aby sa ľahšie vyhranil voči ostatným svetonázorom.
Historik Tom Holland to komentoval slovami: „Vyhovuje im plávať v kresťanských vodách, ale prameň týchto vôd ich nezaujíma.“ Na strane druhej práve tento záujem dosvedčujú viacerí čerství kresťanskí konvertiti. Kresťanská kultúra pre nich neznamená aj kultúrne kresťanstvo. Pri nádherných umeleckých dielach sa pýtajú, kto za tým stojí. Čo poháňalo človeka, aby vytvoril niečo tak veľkolepé a nádherné? A tieto otázky ich priviedli k prameňu, k osobe živého Boha, ktorého stretli, a toto stretnutie zmenilo ich život.
Tento prvok osobného stretnutia chýba, ako to uviedol čerstvý profesor Joseph Ratzinger vo svojej známej prednáške Noví pohania a Cirkev z roku 1958. Budúci pápež v nej analyzuje vtedajší i súčasný stav Cirkvi, ktorý sa zásadne zmenil vynechaním len jedného písmenka. Cirkev sa za posledných štyristo rokov stále viac stáva Cirkvou pohanov, teda niečím iným ako kedysi, keď bola Cirkvou z pohanov, ktorí sa stali kresťanmi.
Cesta obnovy Cirkvi vedie preto cez návrat k jej pôvodným plánom. „Cirkev bola spoločenstvom presvedčených ľudí. Ľudí, ktorí urobili určité duchovné rozhodnutie a tým sa odlišovali od všetkých, ktorí toto rozhodnutie odmietali urobiť.“
Rozhodnutie pre vieru, ktoré ovplyvňuje a mení život, je niečo celkom iné ako len povrchné kultúrne kresťanstvo. Pred týmto rozhodnutím stojíme každý deň. A to je naozaj dobrá správa.
